Bojnice 2050: Eliáš má plán. Aký plán majú Bojnice?

Ako urobiť z Bojníc jednu z najlepších celoročných turistických destinácií strednej Európy bez toho, aby stratili to, kvôli čomu sú jedinečné? Spor okolo plánov Slavomíra Eliaša možno nie je sporom o jedného investora. Je to spor o to, aké Bojnice chceme o desať, dvadsať či päťdesiat rokov.

Slavomír Pavle | Analýza / komentár

Slavomír Eliaš môže mať príliš veľké ambície. Je namieste spochybňovať architektúru niektorých jeho projektov, ich rozsah aj spôsob, akým ich presadzuje. A nad tým všetkým stojí hranica, o ktorej sa nediskutuje: zákon musí platiť rovnako pre investora, mesto aj štát.

Jedno mu však nemožno uprieť. Má predstavu, kam chce ísť. A v meste, v ktorom sa už roky vedú spory o jednotlivé stavby, parcely a atrakcie, je to viac, než sa na prvý pohľad zdá.

A práve tu sa dostávame k oveľa nepríjemnejšej otázke: ak Bojnice nechcú ísť jeho cestou, vedia presne povedať, akou cestou chcú ísť ony?

Stačí sa prejsť pár desiatok metrov od vstupu do jedného z najikonickejších zámkov Slovenska. Historická budova bývalej Zámockej reštaurácie je v nevyhovujúcom stave, hoci jej komplexná obnova sa už pripravuje. V jej bezprostrednom okolí sa miešajú drevené stánky, detské automaty, plastové atrakcie, provizórne prevádzky a ďalšie prvky, ktoré by človek pri národnej kultúrnej pamiatke svetového formátu čakal skôr ako dočasnú výnimku než dlhodobú realitu.

Fotografie dnešného okolia zámku preto hovoria nepríjemne jasnou rečou: odpoveď „nechajme všetko tak“ už nie je konzervatívnym riešením. Je to rezignácia. Rovnako nebezpečný je však opačný extrém – „postavme všetko, čo prinesie návštevnosť a peniaze“. Mesto svetového potenciálu sa nesmie rozhodovať medzi stagnáciou a developerskou improvizáciou.

Bojnice nepotrebujú víťaza v osobnom či politickom súboji Eliáš verzus radnica. Potrebujú niečo oveľa ťažšie: konečne vyhrať spor o vlastnú budúcnosť.

Kto je vlastne Eliáš a čo chce?

Ing. Slavomír Eliaš nie je investor, ktorý sa v Bojniciach objavil včera s jedným projektom pod pazuchou. Je dlhodobo spojený s Kúpeľmi Bojnice a jeho verejne prezentovaná ambícia je podstatne širšia než postaviť ďalší hotel. Z dostupných projektov a vyjadrení sa skladá obraz snahy zmeniť Bojnice z miesta, kam sa vo veľkej miere prichádza na jednodňový výlet, na komplexnú celoročnú pobytovú destináciu.

V medializovaných zámeroch sa objavuje nový kúpeľný dom Terezka s bazénovým svetom, apartmánový dom Tatry približne so 120 apartmánmi, nové ubytovacie kapacity, námestie a parkovanie. Pri širších víziách územia Čajky sa v minulosti hovorilo aj o akvaparku, jazere, skokanskej aréne, amfiteátri, prepojení s centrom či celoročnom lyžovaní. Samotné uvádzané náklady na Terezku a Tatry sa pohybovali približne na úrovni 81 a 25 miliónov eur.

To už nie je rekonštrukcia kúpeľov. To je pokus prepísať ekonomiku cestovného ruchu v Bojniciach. A taký zásah si zaslúži omnoho vážnejšiu odpoveď než jednoduché „áno“ alebo „nie“.

Predstavme si na chvíľu, že by to fungovalo

Je august. Do Bojníc prichádza rodina na štyri dni, nie na štyri hodiny. Dopoludnia zámok, popoludní termálne bazény. Deti si môžu ísť zalyžovať, hoci je vonku tridsať stupňov. Večer koncert vo veľkom amfiteátri. Na druhý deň ZOO, športová alebo zážitková aréna a kúpele. Keď prší, program sa nekončí. Keď príde november, mesto turisticky neumiera.

Ubytovacie zariadenia majú hostí aj mimo letnej špičky. Reštaurácie a služby nežijú iba zo sobôt, prázdnin a festivalových víkendov. Prievidžania dostávajú veľký kultúrno-rekreačný areál prakticky za mestom. A Bojnice prestávajú byť iba známym výletným miestom a začínajú súperiť o viacdňového návštevníka.

Je to lákavá predstava. Práve preto je nebezpečné nechať sa ňou opiť. V tej chvíli treba prestať počítať iba nové lôžka, návštevníkov a tržby a začať počítať aj to, čo môžu Bojnice stratiť. Nie všetko, čo sa dá ekonomicky vyčísliť ako zisk, je pre mesto skutočným ziskom.

Zámok nie je kulisa. Je to kapitál, ktorý nemožno vyrobiť znova

Bojnický zámok je kultúrnou pamiatkou, ale zároveň ekonomickým kapitálom celého regiónu. Jeho silu netvorí iba interiér. Tvorí ju silueta, krajinné osadenie, park, prístupové priestory a okamih, keď sa jeho veže objavia medzi stromami. Ak túto vizuálnu dominanciu raz prekryjeme alebo rozriedime nekvalitnou výstavbou, nedá sa jednoducho obnoviť ďalším investičným projektom.

Preto sú výhrady pamiatkarov a architektov k mierke či historizujúcemu výrazu niektorých Eliašových projektov legitímne. Vizualizácia Matúšovho námestia ukazuje presne problém, ktorý nemožno zamiesť pod koberec: dobrý ekonomický zámer automaticky nevytvára dobrú architektúru.

Bojnice nepotrebujú nahradiť dnešný jarmočný chaos monumentálnym gýčom. To by nebol rozvoj, iba drahšia verzia toho istého problému. Potrebujú architektúru, ktorá pozná mieru, rešpektuje zámok a vie, že najvyššia budova ani najväčšia atrakcia nemusia byť najväčšou hodnotou.

Ale podľa akého metra vlastne chránime zámok?

A tu sa diskusia stáva nepríjemnou aj pre druhý tábor.

Ak máme byť prísni na novú veľkú investíciu – a máme –, rovnakou prísnosťou sa musíme pozrieť na to, čo sme v bezprostrednom okolí zámku tolerovali celé roky. Detské automaty, plastové atrakcie pod stanom, provizórne prevádzky, stánky, nesúrodé reklamné prvky a komercia bez spoločného architektonického jazyka. Nie niekde na periférii. Desiatky metrov od zámku. Ak je toto výsledok ochrany historického prostredia, potom problém zjavne nezačal Eliašovými projektmi.

To nie je ospravedlnenie pre ďalšiu nekvalitnú výstavbu. Je to obžaloba dvojitého metra. Nemožno sa dovolávať dôstojnosti zámku iba vtedy, keď sa objaví veľký investor, a pritom pri každodennom vizuálnom chaose privierať oči. Ochrana hodnoty musí byť systematická, nie selektívna.

Ak nám prekáža budúca stavba preto, že môže znížiť dôstojnosť zámku, potom sa musíme rovnako nahlas pýtať, prečo sme desaťročia tolerovali malé zásahy, ktoré jeho okolie znižujú už dnes. Pamiatková ochrana nemôže byť prísna iba na papieri a mäkká v realite.

Zámocká reštaurácia: fotografia je obžalobou, ale príbeh má pokračovanie

Stav bývalej Zámockej reštaurácie na fotografiách pôsobí pri takej významnej pamiatke nedôstojne. Bolo by však nefér zostať iba pri fotografii. Slovenské národné múzeum už pripravuje komplexnú obnovu viacerých častí NKP Zámok Bojnice vrátane Zámockej reštaurácie, kaplnky, mestského opevnenia a zámockého parku. Projekt má obdobie realizácie 2025 až 2029 a celkové oprávnené výdavky podľa memoranda presahujú 14,7 milióna eur.

Samotné SNM pritom otvorene konštatuje, že objekty určené na obnovu vykazujú závažné stavebnotechnické nedostatky, chýba dostatočné návštevnícke zázemie a moderné riešenia. To je dôležité priznanie: problém, ktorý vidíme na fotografiách, nie je iba subjektívny estetický dojem.

ZOO a zámok sú obrovské hodnoty. Stačia však na 365 dní?

Národná ZOO Bojnice zostáva najstaršou zoologickou záhradou na Slovensku, významnou chovateľskou, ochranárskou a vzdelávacou inštitúciou. V roku 2024 ju navštívilo 315 461 ľudí. To je stále veľké číslo. Zároveň však Bojnice potrebujú premýšľať nielen o počte návštevníkov, ale aj o tom, koľko času v meste strávia a koľko mesiacov v roku dokáže destinácia vytvárať silný dôvod na návštevu.

Zámok má prirodzené limity. ZOO má svoje poslanie a nemá sa zmeniť na zábavný park. Kúpele sú naopak produktom, ktorý prirodzene vytvára viacdňový pobyt. Eliašova ekonomická logika preto nie je nezmyselná: ak má návštevník zostať dlhšie, musí dostať viac dôvodov zostať.

Ani parkovanie už nemožno používať ako univerzálnu výhovorku

Bojnice majú rozsiahly systém parkovania. Mesto dnes uvádza v regulovaných úsekoch približne 775 parkovacích miest; ďalšie kapacity existujú pri turistických zariadeniach. Samotné číslo však nevyrieši dopravu ani sezónne špičky. Podstatnejšie je, že dopravná dostupnosť regiónu sa má ďalej meniť.

Slovenská správa ciest uvádza pri druhej stavbe I. etapy obchvatu Prievidze termín dokončenia v roku 2028. Tento úsek má umožniť aj priamejšie prepojenie z Bojníc na I/9 a čiastočne odľahčiť centrum Prievidze. Kompletný príbeh obchvatu však tým nekončí – II. etapa je zatiaľ v štádiu štúdie realizovateľnosti.

Preto by bolo chybou plánovať budúcnosť Bojníc podľa dnešnej dopravnej situácie. Rovnako by však bolo chybou predpokladať, že nová cesta automaticky vyrieši všetky problémy masívneho nárastu návštevnosti.

Tri možné budúcnosti

1. Bojnice podľa Eliáša

Ak sa podstatná časť jeho vízie uskutoční, Bojnice môžu získať silný celoročný produkt: nové lôžka, termálny a wellness svet, športové a kultúrne atrakcie a program nezávislý od počasia. Ekonomický efekt môže byť veľký – viac prenocovaní, pracovných miest, spotreby v službách a dlhšia sezóna. Rizikom je však gigantizmus, strata mierky kúpeľného mesta, tlak na dopravu a prírodu a najmä architektúra, ktorá by mohla súperiť s autentickou historickou hodnotou namiesto toho, aby jej slúžila.

2. Bojnice, ktoré veľké plány odmietnu

Druhou cestou je výrazné obmedzenie alebo odmietnutie veľkých projektov. Výhodou je menšie riziko poškodenia panorámy a charakteru mesta. Lenže samotné „nie“ nie je vízia. Je to veto. Ak sa povie „nie“ Eliašovi, musí bezprostredne nasledovať presvedčivé „áno“ niečomu lepšiemu: modernizácii ZOO, verejných priestorov, kultúry, kúpeľníctva, mobility, prírody a celoročného programu. Inak sa ochrana mesta môže veľmi ľahko zmeniť na ochranu stagnácie.

3. Tretia cesta: najprv Bojnice, potom projekty

Tretia cesta podľa mňa nie je kompromis, pri ktorom investor postaví polovicu toho, čo chce. Je oveľa ambicióznejšia.

Bojnice potrebujú jednotný strategický a urbanistický Masterplan Bojnice 2050. Nie ďalší dokument do zásuvky, ale záväznú predstavu, podľa ktorej sa bude posudzovať každý veľký aj malý zásah. Jedna parcela, jeden hotel či jedna atrakcia už nesmú určovať smer celého mesta. Plán musí spojiť zámok, ZOO, kúpele, Čajku, historické centrum, les, amfiteáter, parkovanie, pešie trasy, verejnú dopravu, vodu, verejné priestory, komerciu aj vizuálny smog do jedného organizmu.

Mesto už pripravuje nový územný plán a zverejnilo návrh územnoplánovacej dokumentácie. To je dôležitý právny a plánovací základ. Pre destináciu takého významu by však podľa mňa mala nasledovať ešte vyššia ambícia: medzinárodná urbanisticko-architektonická súťaž na kľúčové turistické územie Bojníc.

Nie súťaž o najväčšiu budovu. Súťaž o najlepšiu odpoveď na otázku: Ako urobiť z Bojníc jednu z najlepších celoročných turistických destinácií strednej Európy bez toho, aby stratili to, kvôli čomu sú jedinečné?

Čo by taký plán mohol priniesť?

Možno by odborná súťaž potvrdila, že veľký termálny svet je správna cesta, ale musí mať inú mierku a architektúru. Možno by ukázala, že celoročné lyžovanie je životaschopná atrakcia, ale patrí na iné miesto alebo má byť výrazne zapustené do terénu. Možno je amfiteáter presne to, čo Bojniciam a Prievidzi chýba. A možno niektoré nápady vôbec neprejdú ekonomickou, dopravnou alebo krajinárskou skúškou.

Rovnaký meter by však musel platiť aj opačne. Ak chceme chrániť zámok, nestačí zakázať jednu veľkú stavbu. Treba vyčistiť jeho bezprostredné okolie od vizuálneho chaosu, nastaviť architektonické pravidlá pre stánky a prevádzky, kultivovať pešie trasy a verejné priestory a prestať akceptovať provizóriá len preto, že sú malé.

Veľkosť totiž nie je jediným meradlom škody. Historické prostredie sa nemusí zničiť jedným megalomanským projektom. Dá sa rozobrať aj po centimetroch – jedným stánkom, jednou reklamou, jedným automatom a jedným provizóriom za druhým – až si jedného dňa uvedomíme, že kulisa zostala, ale atmosféra zmizla.

A čo zákon?

Tu nemá existovať žiadna tretia cesta. Zákon sa nedá nahradiť petíciou ani ekonomickým prínosom projektu.

Petícia „Zachráňme najstaršie liečebné kúpele Bojnice a rozvoj rekreačných zariadení“ obsahovala 8 227 podpisov, z ktorých mesto po kontrole uznalo 6 532 za platné. Také číslo nemožno arogantne odsunúť bokom. Rovnako však nemožno z podpisov urobiť náhradné stavebné povolenie. Verejná podpora dáva projektu politickú váhu, nie právnu imunitu.

To treba od diskusie o kvalite Eliašovej vízie striktne oddeliť. Projekt môže byť ekonomicky prospešný a zároveň môže byť v konkrétnom postupe v rozpore s pravidlami. A naopak: formálne povolená stavba ešte nemusí byť dobrou architektúrou.

Nie proti rozvoju. Proti rozvoju bez predstavy

Celý spor sa príliš ľahko mení na dva tábory. Jedni vidia Eliaša ako človeka, ktorý chce Bojnice posunúť. Druhí ako investora, ktorého ambície môžu poškodiť ich najväčšiu hodnotu.

A práve to je na celom spore najnepohodlnejšie: oba tábory môžu mať kus pravdy – a oba môžu zároveň prehliadať vlastnú časť problému.

Slavomír Eliaš môže mať príliš veľké ambície. Je namieste polemizovať o architektúre, rozsahu projektov aj o spôsobe ich presadzovania. Zákon musí platiť pre každého.

Jedno mu však nemožno uprieť: má predstavu, kam chce ísť.

A preto sa na konci vraciame k otázke z úvodu. Ak Bojnice nechcú ísť jeho cestou, vedia povedať, akou cestou chcú ísť ony?

Možno totiž najväčším nebezpečenstvom pre Bojnice nie je ani veľký investor, ani prísny pamiatkar. Je ním absencia dostatočne silnej spoločnej predstavy. Mesto sa dá pokaziť aj bez jediného škandálneho rozhodnutia – pomaly, po jednotlivých parcelách, stánkoch, atrakciách, opravách a investíciách, z ktorých každá samostatne vyzerá znesiteľne, ale spolu nevytvárajú nič.

Bojnice nepotrebujú, aby po tomto spore zostal jeden víťaz a jeden porazený.

Potrebujú, aby z neho vyšiel víťaz tretí: Bojnice. A to sa nestane dovtedy, kým mesto nebude vedieť povedať nielen čo nechce, ale najmä čo chce byť.

Poznámka k fotografiám

Všetky fotografie použité v článku: Slavomír Pavle. Fotografia vizualizácie Matúšovho námestia zachytáva verejne prezentovaný návrh investora Kúpele Bojnice.

Použité a overovacie zdroje

• Slovenské národné múzeum – Obnova NKP Zámok Bojnice: základné informácie o projekte a obnova Zámockej reštaurácie.
• Mesto Bojnice – Územný plán mesta a návrh územnoplánovacej dokumentácie zverejnený v roku 2025.
• Mesto Bojnice – výsledok vybavenia petície „Zachráňme najstaršie liečebné kúpele Bojnice a rozvoj rekreačných zariadení“, 2026.
• Slovenská správa ciest – Obchvat mesta Prievidza I. etapa, 2. stavba; harmonogram projektov Programu Slovensko.
• Národná ZOO Bojnice / údaje o návštevnosti za rok 2024.
• YIM.BA – prehľad medializovaných zámerov Kúpeľov Bojnice (Terezka, Tatry a širšie rozvojové vízie), 22. 2. 2026.
• Aktuality.sk – Matúšovo námestie a stanoviská pamiatkarov k zámeru, 21. 5. 2021.