Miliardový účet za uhlie. A čo s ním mal spoločné alobal?

Slovensko približne dve desaťročia podporovalo výrobu elektriny z hornonitrianskeho uhlia. Nebola to však jednoduchá dotácia súkromným baniam. Za systémom boli energetická bezpečnosť, tisíce pracovných miest, regulované ceny elektriny, politické rozhodnutia aj neskoršie náklady na zatváranie baní. Popri tom vznikla jedna z najznámejších politických káuz regiónu – tvrdenia o peniazoch balených do alobalu. Čo z tohto príbehu dokazujú čísla a dokumenty a čo zostalo iba podozrením?

Analytický článok | rozšírená verzia | stav podkladov: august 2026

Tri príbehy, ktoré sa nesmú zlúčiť do jedného

Debata o Hornonitrianskych baniach Prievidza (HBP) je citlivá práve preto, že sa v nej ľahko zmiešajú tri odlišné veci: priame štátne dotácie, systém podpory výroby elektriny z domáceho uhlia a takzvaná alobalová kauza bývalého poslanca Vladimíra Jánoša. Ak sa tieto tri vrstvy spoja bez vysvetlenia, vzniká jednoduchý, ale nepresný príbeh: štát nalieval peniaze do súkromných baní a časť z nich sa mala vracať politike. Verejne dostupné podklady takýto záver neumožňujú.

Najväčšie historické sumy neboli klasickou dotáciou, ktorú by štát posielal priamo HBP. Išlo predovšetkým o podporovanú výrobu elektriny z domáceho uhlia v Elektrárni Nováky. Formálnym prijímateľom kompenzácie boli Slovenské elektrárne; ekonomickým predpokladom systému však bol nákup lignitu z hornej Nitry. Bane tak z mechanizmu nepochybne profitovali, ale iným spôsobom, než naznačuje veta „štát dal HBP miliardu eur“.

Rovnako treba oddeliť verejné podozrenia od trestnoprávne preukázaných skutočností. V roku 2015 zazneli tvrdenia o veľkých sumách hotovosti, ktoré mal Vladimír Jánoš nosiť domov a baliť do alobalu, pričom jeho bývalá manželka spomínala aj kontakty s vedením HBP. Polícia však korupčný finančný tok medzi podporou uhlia, baňami a politikom nepotvrdila. To je hranica, ktorú nestranný článok nesmie prekročiť.

Od strategického štátneho podniku k súkromnej spoločnosti

Hornonitrianske bane boli v polovici 90. rokov stále súčasťou strategickej hospodárskej infraštruktúry Slovenska. Zákon č. 192/1995 Z. z. ich výslovne uvádzal medzi strategicky dôležitými štátnymi podnikmi. V roku 1996 však prišla transformácia: k 30. júnu bol štátny podnik zrušený bez likvidácie a 1. júla Fond národného majetku SR založil akciovú spoločnosť Hornonitrianske bane Prievidza.

Nasledovala privatizácia. Podľa histórie samotnej spoločnosti rozhodlo prezídium FNM o privatizácii 97 percent akcií v prospech spoločnosti Hornonitrianske bane zamestnanecká, a. s. Zamestnanecký model nebol v 90. rokoch výnimočný a samotná skutočnosť, že podnik získali ľudia spojení s jeho prevádzkou, nie je dôkazom nekalého postupu.

Pozornosť však priťahuje cena. Odborná prezentácia ekonóma Miroslava Páleníka uvádza základné imanie HBP približne 3,003 miliardy Sk. Podľa rovnakého zdroja bolo v roku 1996 prevedených 63 percent základného imania za 15,774 milióna Sk a v roku 1998 ďalších 34 percent za 10,4 milióna Sk. Spolu približne 26,2 milióna Sk za 97 percent akcií – teda menej ako jedno percento vtedajšieho základného imania.

Toto porovnanie je výrazné, no vyžaduje opatrnosť. Základné imanie nie je automaticky trhovou cenou podniku. Pri privatizácii mohli hrať úlohu dlhy, investičné záväzky, povinnosť udržať zamestnanosť, technický stav baní či budúce environmentálne náklady. Preto by bolo nekorektné z nízkej ceny automaticky odvodiť škodu alebo korupciu. Pre úplný historický obraz by bolo potrebné preskúmať originálne rozhodnutia FNM a privatizačné zmluvy vrátane všetkých záväzkov nadobúdateľa.

Prvá otázka preto neznie, či boli bane „darované“. Znie: čo presne štát predával, za akých záväzkov a akú hodnotu mal podnik po započítaní budúcich nákladov?

Ako vznikol hornonitriansky model

Po privatizácii sa z HBP stal súkromný podnik, ale jeho najvýznamnejší odberateľ zostal pevne previazaný so štátnou energetickou politikou. Strategickým zákazníkom bola Elektráreň Nováky. Miestny lignit mal nízku výhrevnosť a nebol komoditou, ktorú by bolo ekonomicky jednoduché voziť na veľké vzdialenosti. Bane a elektráreň preto tvorili prirodzený hospodársky celok.

V roku 2005 vláda SR uznesením č. 356 ustanovila všeobecný hospodársky záujem v oblasti výroby elektriny z domáceho uhlia. Slovenské elektrárne dostali povinnosť vyrábať v Novákoch určený objem elektriny z domáceho lignitu. Ak boli oprávnené náklady tejto výroby vyššie než príjmy z predaja elektriny, rozdiel sa kompenzoval cez regulačný systém.

Zjednodušene: spotrebiteľ elektriny neplatil HBP položku s názvom „dotácia baniam“. Platba bola súčasťou širšieho systému tarify za prevádzkovanie systému. Z nej sa financovali rôzne podporované zdroje a medzi nimi aj výroba elektriny z domáceho uhlia. Slovenské elektrárne dostávali kompenzáciu za povinnú výrobu a z týchto ekonomických podmienok vyplýval stabilný odbyt uhlia z HBP.

Pre pochopenie miliardového účtu je toto najdôležitejší mechanizmus. Bez neho sa nedá korektne hovoriť ani o podpore HBP, ani o nákladoch pre domácnosti a firmy.

Miliarda, ktorá nešla na účet jednej firmy

Revízia výdavkov a príjmov v sektore energetiky Ministerstva financií uvádza pri podpore výroby elektriny z uhlia v Elektrárni Nováky kumulatívnu sumu približne 1,039 miliardy eur. Toto je číslo, ktoré oprávňuje hovoriť o „miliardovom účte za uhlie“. Neoprávňuje však hovoriť o miliarde eur priamych dotácií HBP.

Rozdiel nie je slovíčkarenie. Priamy príjem HBP tvorili predovšetkým platby za dodané uhlie. Kompenzácia bola nastavená na strane výroby elektriny. Ak by článok tieto dva peňažné toky spojil, vytvoril by dojem, že štát odovzdal miliardu súkromnej banskej firme. To verejné dokumenty nehovoria.

Inštitút finančnej politiky už v marci 2011 upozorňoval, že celková podpora uhoľného sektora bola veľmi vysoká. Za rok 2010 ju odhadol približne na 96 miliónov eur. Do výpočtu zahŕňal podporu elektriny z domáceho uhlia, priame dotačné mechanizmy a ďalšie zvýhodnenia. Podľa IFP bola podpora pripadajúca na jedného baníka vyššia než jeho mzdový náklad. Tento údaj sa stal jedným z najsilnejších ekonomických argumentov kritikov systému.

Na druhej strane, porovnávať podporu na pracovníka iba s jeho mzdou nie je úplnou analýzou. Štát neplatil iba za pracovné miesto. Deklarovaným cieľom bola aj bezpečnosť elektrizačnej sústavy, dostupnosť domáceho paliva a sociálna stabilita regiónu. Ekonomická otázka preto znie, či sa tieto verejné prínosy dali zabezpečiť lacnejšie.

Miliardový účet patrí systému podporovanej výroby elektriny z domáceho uhlia. Nie je to doklad, že HBP dostali od štátu miliardu eur.

Čo štát za tieto peniaze kupoval?

1. Bezpečnosť dodávok elektriny

Najsilnejším technickým argumentom bola bezpečnosť dodávok v oblasti uzla Bystričany. Elektrizačná sústava v regióne mala obmedzenia a Nováky plnili stabilizačnú funkciu. Európska komisia pri posudzovaní mechanizmu akceptovala, že do dokončenia potrebných sieťových investícií môže byť takáto služba legitímnym všeobecným hospodárskym záujmom.

To je dôležité aj pre spätné hodnotenie. Nie je korektné tvrdiť, že celý systém bol od začiatku technicky zbytočný. Zároveň však platí, že technická potreba sa v čase menila. Keď sa posilnila prenosová sústava a zmenili energetické podmienky, dôvod na povinnú výrobu postupne zanikol.

2. Zamestnanosť a sociálny pokoj

HBP boli desaťročia jedným z najväčších zamestnávateľov hornej Nitry. Dokumenty Európskej komisie uvádzajú ku koncu roku 2004 až 4 648 zamestnancov. Za každým pracovným miestom bola domácnosť a na banský priemysel boli naviazaní ďalší dodávatelia, služby a obce.

Náhle zatvorenie baní preto mohlo vytvoriť regionálny sociálny šok. Vlády sa rozhodli pre postupný útlm. Z tohto pohľadu možno časť podpory interpretovať ako cenu za čas – čas na diverzifikáciu ekonomiky, rekvalifikáciu pracovníkov a prípravu regiónu na obdobie po uhlí.

3. Domáci zdroj energie

Treťou líniou bola energetická sebestačnosť. Domáci lignit znižoval závislosť od dovážaných palív. Protiargumentom bolo, že samotná existencia domáceho zdroja ešte neznamená jeho ekonomickú výhodnosť. Pri rozhodovaní treba zohľadniť cenu ťažby, kvalitu paliva, emisie, cenu emisných povoleniek, náklady elektrárne a alternatívy na trhu.

Práve kombinácia týchto troch argumentov vysvetľuje, prečo systém prežil viacero volebných období. Redukovať ho na záujem jednej politickej strany by bolo historicky príliš jednoduché. Podpora uhlia bola dlhodobou verejnou politikou, ktorú postupne zdedili a modifikovali rôzne vlády.

Rok 2018: keď sa horizont 2030 zrazu skrátil

Pôvodné energetické dokumenty pracovali s podporou domáceho uhlia až do roku 2030. Koncom roka 2018 však vláda rozhodla o transformácii hornej Nitry a o ukončení podpory výroby elektriny z domáceho uhlia najneskôr v roku 2023.

Zmena mala viac príčin. Postupovala modernizácia prenosovej sústavy, rastúce ceny emisných povoleniek zhoršovali ekonomiku uhlia, Európska únia sprísňovala klimatickú politiku a región získal perspektívu podpory transformácie z európskych zdrojov. Technická a politická realita roku 2018 bola iná než v roku 2005.

Napriek tomu je posun zo 2030 na 2023 legitímnym predmetom spätnej kontroly. Ak sa podarilo systém ukončiť o sedem rokov skôr, je namieste skúmať, či skoršie predpoklady o potrebe dlhšej podpory boli primerané. Odpoveď nemusí byť škandalózna. Môže ísť jednoducho o zmenu technológií, cien a priorít. Ale práve túto otázku má verejnosť právo klásť.

Po uhlí prišiel ďalší účet: zatváranie baní

Ťažba hnedého uhlia na hornej Nitre sa skončila 20. decembra 2023. Verejné financovanie však týmto dátumom neskončilo. Banské diela nemožno jednoducho opustiť. Treba ich zabezpečiť, čerpať a kontrolovať banské vody, sanovať územia, riešiť environmentálne riziká, odstupné a zákonné nároky pracovníkov.

Európska komisia v roku 2019 schválila Slovensku pomoc približne 92,6 milióna eur na sociálne a environmentálne náklady zatvárania baní Handlová a Nováky. Na rozdiel od historického mechanizmu podpory elektriny ide o priame prostriedky smerujúce HBP, viazané na konkrétne útlmové náklady.

Zaujímavú otázku otvorilo samotné Ministerstvo financií. Pôvodný rámec pomoci bol 92,6 milióna eur na roky 2019 až 2027. HBP však v roku 2021 deklarovali, že zatvorenie možno uskutočniť približne za 53,1 milióna eur. Rozpočet sa následne znížil, no po ďalších rozhodnutiach vlády sa opäť vrátil približne na pôvodnú úroveň. Revízia energetických výdavkov konštatuje, že inflácia vysvetľuje iba malú časť opätovného nárastu a odporúča náklady preverovať.

Toto je oveľa konkrétnejšia kontrolná téma než špekulácie o alobale: prečo sa odhad potrebných nákladov tak výrazne zmenil, ktoré položky narástli a ako sa kontroluje, že peniaze na útlm neslúžia na iný účel? Ministerstvo financií pritom uvádza, že prostriedky sú vedené na samostatnom účte a nemajú financovať bežnú výrobnú prevádzku.

V roku 2025 ministerstvo hospodárstva schválilo HBP približne 14,833 milióna eur na uľahčenie zatvorenia nekonkurencieschopných baní a ďalšie prostriedky na deputátne nároky. Útlmové programy pokračujú aj v roku 2026. To je prirodzený dôsledok banskej činnosti, ale zároveň oblasť, ktorá si vyžaduje vysokú transparentnosť.

Alobalová kauza: silný symbol, slabý dôkaz o pôvode peňazí

V novembri 2015 sa verejnosť dozvedela o nahrávke, na ktorej bývalá manželka poslanca Vladimíra Jánoša opisovala veľké sumy hotovosti, ktoré mal nosiť domov a baliť do alobalu. Vo svojich tvrdeniach spájala peniaze aj s jeho kontaktmi s vedením HBP. Vzhľadom na to, že bane fungovali v systéme rozsiahlej verejnej podpory, vznikla okamžitá politická otázka, či môže existovať spätný tok peňazí k politike.

Taká otázka bola legitímna na preverenie. Nie je však totožná s odpoveďou. Jánoš tvrdenia odmietal. HBP ich označili za nepravdivé a stretnutia s poslancom vysvetľovali jeho regionálnou a sociálnou agendou. Iveta Jánošová sa neskôr od spôsobu zverejnenia nahrávky a od jej obsahu dištancovala.

Polícia prípad preverovala. Podľa neskorších verejne dostupných informácií orgány činné v trestnom konaní na základe preverovania nenašli dôvod na pokračovanie trestného stíhania. Preto dnes nemožno ako fakt napísať, že HBP odovzdávali Jánošovi peniaze, že išlo o peniaze z podpory elektriny alebo že fungoval mechanizmus politických vratiek.

To však neznamená, že médiá alebo verejnosť nemali právo pýtať sa. Pri systéme, v ktorom politické rozhodnutia určujú existenciu veľkého súkromného podniku a zároveň ide o desiatky až stovky miliónov eur ročne, je zvýšená kontrola prirodzená. Nestrannosť spočíva v tom, že sa podozrenie pomenúva ako podozrenie a výsledok vyšetrovania ako výsledok vyšetrovania.

Alobal je súčasťou politického príbehu hornonitrianskeho uhlia. Nie je však dôkazom, že miliardový účet za podporu elektriny končil u politikov.

Politika, podnik a región: kde vzniká systémové riziko

Najzaujímavejšia rovina celej témy nemusí byť trestnoprávna. Je systémová. Keď je súkromný podnik existenčne závislý od verejného rozhodnutia a zároveň zamestnáva tisíce voličov v jednom regióne, vzniká prirodzená vzájomná závislosť.

Podnik potrebuje politické rozhodnutie, ktoré zachová odbyt. Politici potrebujú sociálnu stabilitu a nechcú niesť politické náklady masového prepúšťania. Odbory chcú pracovné miesta. Obce potrebujú zamestnanosť a príjmy. Elektráreň má technické povinnosti. Regulátor premieta náklady do taríf. Spotrebiteľ ich platí v malej sume rozptýlenej v účte za elektrinu.

Taký systém môže fungovať úplne legálne a zároveň vytvárať prostredie, v ktorom je ťažké rozhodnúť o jeho ukončení. Ekonomická literatúra tento problém pozná ako koncentráciu výhod a rozptýlenie nákladov: príjemcovia majú silnú motiváciu systém obhajovať, kým jednotlivý spotrebiteľ znáša relatívne malý náklad a nemá motiváciu proti nemu aktívne vystupovať.

Práve preto by sa diskusia nemala zúžiť na otázku, či niekto niekomu odovzdával hotovosť. Oveľa dôležitejšie je, či boli rozhodovacie procesy transparentné, či sa pravidelne prehodnocovala ekonomická nevyhnutnosť podpory a či štát porovnával alternatívy.

Chronológia rozhodujúcich udalostí

1995 HBP sú zákonom vedené medzi strategicky dôležitými štátnymi podnikmi.

1996 Štátny podnik zaniká; FNM zakladá HBP, a. s. a začína privatizačný proces.

1996–1998 97 % akcií prechádza na zamestnaneckú akciovú spoločnosť; sekundárny odborný zdroj uvádza cenu spolu približne 26,2 mil. Sk.

2004 HBP majú podľa podkladov EK 4 648 zamestnancov.

2005 Vláda nastavuje všeobecný hospodársky záujem pre výrobu elektriny z domáceho uhlia.

2010 IFP odhaduje celkovú podporu uhoľného sektora na približne 96 mil. € za rok.

2015 Zverejnená nahrávka, z ktorej vzniká „alobalová kauza“; polícia neskôr korupčný mechanizmus nepotvrdí.

2018 Vláda rozhoduje o transformácii hornej Nitry a ukončení podporovanej výroby najneskôr v roku 2023.

2019 Európska komisia schvaľuje približne 92,6 mil. € pomoci na zatváranie baní a súvisiace sociálne a environmentálne náklady.

2021 Podľa MF podpora výroby elektriny z domáceho uhlia prvýkrát presahuje 120 mil. € ročne.

2023 20. decembra sa končí ťažba hnedého uhlia na hornej Nitre; MF uvádza kumulatívnu podporu elektriny z uhlia približne 1,039 mld. €.

2024–2026 Pokračujú priame dotačné programy na bezpečné zatváranie baní, sanáciu a zákonné nároky.

Aký verdikt umožňujú fakty?

Fakty umožňujú povedať, že Slovensko vytvorilo veľmi nákladný systém podpory domáceho uhlia, ktorý bol pre ekonomické fungovanie HBP zásadný. Umožňujú povedať, že kumulatívne náklady podporovanej výroby elektriny v Novákoch prekročili miliardu eur. Umožňujú tiež povedať, že štát po skončení ťažby vynakladá ďalšie desiatky miliónov na jej bezpečné ukončenie.

Fakty zároveň umožňujú povedať, že systém mal reálne verejné dôvody: bezpečnosť dodávok elektriny, zamestnanosť a postupnú transformáciu regiónu. Diskutovať možno o primeranosti ceny a dĺžke podpory, nie však spätne predstierať, že žiadne legitímne dôvody neexistovali.

A napokon fakty neumožňujú tvrdiť, že miliardový účet bol korupčným fondom alebo že peniaze z neho končili u Vladimíra Jánoša. Verejné podozrenie bolo vážne, ale nebolo potvrdené výsledkom policajného preverovania.

Najpresnejší záver je preto menej senzačný, ale podstatnejší: hornonitriansky model ukazuje, aké ťažké je ukončiť verejnú podporu odvetvia, keď sa v jednom bode stretnú technické potreby energetiky, sociálne záujmy regiónu, súkromný podnik a politická zodpovednosť. Práve pri takých systémoch je transparentnosť dôležitejšia než jednoduché obvinenia.

Otázka, ktorú po hornonitrianskom uhlí zostáva položiť, nie je „kto zobral miliardu?“, ale „dostala spoločnosť za miliardový účet primeranú hodnotu a skončila podpora v správnom čase?“

Hlavné zdroje

• Ministerstvo financií SR / Útvar hodnoty za peniaze: Revízia výdavkov a príjmov v sektore energetiky.
• Ministerstvo financií SR / Inštitút finančnej politiky: Podpora na baníka predstavuje dvojnásobok jeho hrubej mzdy, marec 2011.
• Slov-Lex: zákon č. 192/1995 Z. z. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností.
• Hornonitrianske bane Prievidza, a. s.: História spoločnosti a publikácia k rokom 1996–2023.
• Európska komisia: rozhodnutia o štátnej pomoci a všeobecnom hospodárskom záujme pri výrobe elektriny z domáceho uhlia a pri zatváraní baní.
• Ministerstvo hospodárstva SR: dotačné schémy a zoznamy poskytnutej pomoci na zatváranie baní.
• Miroslav Páleník: odborná prezentácia k znižovaniu emisií – sekundárny zdroj k privatizačným údajom.
• Dobové spravodajstvo Denníka N, Hospodárskych novín a ďalších médií k „alobalovej“ kauze, reakciám jej aktérov a policajnému preverovaniu.

Redakčná poznámka

Text je analytickým spracovaním verejne dostupných podkladov. Pri sporných udalostiach rozlišuje medzi tvrdením, doloženým finančným údajom a výsledkom konania verejných orgánov. Nevyslovuje záver o trestnej zodpovednosti žiadnej osoby nad rámec verejne známych výsledkov vyšetrovania. Pri privatizačných cenách je výslovne uvedené, že ide zatiaľ o sekundárne doložené údaje, ktoré by bolo vhodné konfrontovať s originálnymi dokumentmi FNM.