ZAHRÁVAME SA S OHŇOM. ČO AK KÚPELE BOJNICE NAOZAJ PRÍDU O VODU?

Slavomír Eliáš nemusí byť každému sympatický. Bane majú svoje argumenty a odborné posudky. Štát vydáva povolenia a mesto nemá právomoc rozhodovať o tom, čo sa deje stovky metrov pod zemou. Lenže voda sa neriadi sympatiami, politikou ani tým, kto má lepších právnikov. A ak sa raz ukáže, že sme sa mýlili, môže byť neskoro. Účet pritom nezaplatí iba majiteľ kúpeľov. Zaplatia ho Bojnice.

Skúsme si na chvíľu predstaviť Bojnice o dvadsať rokov. Zámok bude stáť tam, kde stojí dnes. Zoologická záhrada pravdepodobne tiež. Hurbanovo námestie bude plné terás, možno pribudnú ďalšie hotely, apartmány a atrakcie. Turisti budú fotografovať zámok a večer sa vrátia domov. A kúpele? Budovy zostanú. Park zostane. Lipy, platany, jazierka, chodníky, liečebné domy aj bazény budú možno vyzerať rovnako. Len pod nimi bude niečo inak. Voda, ktorá sa po stáročia tlačila z hlbín zeme nahor, už nebude mať taký tlak. Najskôr ju bude treba viac čerpať. Potom možno z väčšej hĺbky. Niektoré zdroje zoslabnú. Niektoré procedúry bude treba obmedziť. A možno raz niekto vytiahne staré merania a ukáže graf. Krivka neklesla včera. Klesala tridsať rokov. A potom príde otázka, ktorú už nebude komu položiť: Prečo sme nič neurobili, keď sme o tom vedeli? Je to katastrofický scenár? Áno.

A treba hneď povedať aj druhú polovicu pravdy: nikto dnes nemá dôkaz, že takto Kúpele Bojnice skončia. Lenže existuje ešte jedna otázka. Máme dostatočný dôkaz, že sa to stať nemôže? Práve o tom by mala byť dnešná diskusia. Nie o Slavomírovi Eliášovi. Nie o tom, kto koho má alebo nemá rád. Nie o osobných sporoch. A dokonca ani o tom, kto má dnes väčší ekonomický záujem. Ide o vodu. A tá tu bola dávno pred nami a mala by tu zostať aj dávno po nás.

Zabudnime na chvíľu na Eliáša

Povedzme si otvorene aj nepríjemnú časť príbehu. Slavomír Eliáš patrí medzi ľudí, ktorí vyvolávajú výrazné reakcie. Nie každý s ním dokáže vychádzať a nie každý, kto s ním obchodoval alebo spolupracoval, na túto skúsenosť spomína v dobrom. To však pre túto tému nie je rozhodujúce. Hydrogeológia totiž nepozná dobrých a zlých ľudí. Podzemná voda nevie, komu patrí akciová spoločnosť. Nezaujíma ju, či je jej majiteľ príjemný alebo nepríjemný, štedrý alebo tvrdý obchodník. A práve preto by bolo veľkou chybou zameniť dve úplne rozdielne otázky. Prvá znie: Čo si myslíme o Slavomírovi Eliášovi? Druhá: Sú prírodné liečivé zdroje v Bojniciach dlhodobo v bezpečí? Na prvú môže mať každý vlastnú odpoveď. Na druhú však potrebujeme dáta. Možno je dokonca užitočné urobiť presný opak toho, čo robíme zvyčajne. Na chvíľu Eliáša z celého príbehu vymažme. Predstavme si, že Kúpele Bojnice nevlastní.

Zmenilo by to geologické podložie pod Bojnicami? Nezmenilo. Zmenilo by to ochranné pásma? Nie. Zmenilo by to množstvo vody nachádzajúcej sa v podzemnom systéme? Ani o liter. A zmenilo by to následky, keby sa s týmto systémom niečo stalo? Vôbec nie. A zrazu sa na celý problém pozeráme inak.

Spor o bojnickú vodu nezačal Eliáš

Toto je možno jedna z najdôležitejších informácií celého príbehu. Otázka možného vzťahu medzi ťažbou uhlia v nováckej oblasti a bojnickými termálnymi vodami nevznikla za Slavomíra Eliáša. Nevznikla pred desiatimi ani pred dvadsiatimi rokmi. Odborníci ju riešili už pred približne sedemdesiatimi rokmi. V januári 1954 došlo v bani Mládež k prítoku vody s teplotou približne 25 stupňov Celzia a výdatnosťou okolo 10 litrov za sekundu. Približne o pol roka neskôr bol zaznamenaný výrazný pokles výdatnosti bojnických termálnych prameňov – z približne 39 na 15 litrov za sekundu. Vzniklo logické podozrenie, či oba javy spolu nesúvisia. Neskoršie výskumy však priniesli komplikovanejší obraz. Niektorí odborníci pripúšťali možné hydraulické prepojenie a dokonca možnosť, že hlbšia ťažba môže termálne zdroje ohroziť. Iné analýzy upozorňovali, že výdatnosť bojnických prameňov výrazne kolísala aj predtým a priamu príčinnú súvislosť s konkrétnym banským prievalom sa nepodarilo jednoznačne preukázať.

To je mimoriadne dôležité. Poctivý článok totiž nemôže tvrdiť: Bane dokázateľne pripravujú Bojnice o vodu. Taký dôkaz dnes nemáme. Rovnako však nemožno celú vec odbiť slovami, že ide iba o Eliášovu posadnutosť. Pretože otázku riešili hydrogeológovia v čase, keď dnešný majiteľ kúpeľov s ich vlastníctvom nemal nič spoločné. A riešil ju aj štát.

Prečo potom existujú ochranné pásma?

Prírodné liečivé zdroje v Bojniciach majú zákonom ustanovené ochranné pásma. A nie malé. Ochranné pásmo II. stupňa zasahuje nielen Bojnice, ale aj Prievidzu, Nováky, Koš, Sebedražie, Kanianku, Lazany, Opatovce nad Nitrou, Nitrianske Sučany, Diviacku Novú Ves, Lehotu pod Vtáčnikom a ďalšie územia. Štát teda už dávno uznal jednu podstatnú skutočnosť. To, čo sa deje mimo plota Kúpeľov Bojnice, môže byť pre ochranu ich prírodných liečivých zdrojov relevantné. Vyhláška Ministerstva zdravotníctva č. 255/2008 opisuje hydrogeologickú štruktúru, infiltračnú oblasť, akumulačnú oblasť aj výverovú oblasť. Laicky povedané: pod Bojnicami neleží obrovský bazén, do ktorého kúpele strčili jednu slamku a niekto iný druhú. Je tam komplikovaný podzemný systém. Voda doň niekde vstupuje, horninovým prostredím sa presúva, zohrieva, získava svoje chemické vlastnosti a napokon vystupuje na inom mieste.

A práve preto nemusí byť rozhodujúce, či je nejaký vrt kilometer, päť alebo desať kilometrov od kúpeľného domu. Rozhodujúce je, či zasahuje ten istý alebo hydraulicky prepojený systém. A na to nestačí pohľad na mapu.

Bane majú svoju pravdu. A treba ju počúvať

Ak má byť tento text objektívny, nemožno z neho urobiť obžalobu Hornonitrianskych baní. Aj ony majú odborné argumenty. Dlhodobo odmietajú tvrdenie, že by svojou činnosťou poškodzovali bojnické liečivé zdroje. Poukazujú na rozdielne chemické vlastnosti niektorých banských a bojnických vôd, na geologické pomery aj na výsledky monitoringu. Existujú odborné práce, ktoré priamu súvislosť medzi niektorými banskými vodami a bojnickými termami nepotvrdili. Dokonca aj spomínaný pokles výdatnosti z roku 1954 má alternatívne odborné vysvetlenia. To všetko treba rešpektovať. Bolo by lacné urobiť z baní vinníka len preto, že na jednej strane máme kúpele a na druhej bane. Takto jednoducho príroda nefunguje. A takto jednoducho by nemala fungovať ani žurnalistika. Lenže rovnako platí niečo iné. Neexistencia dôkazu o poškodzovaní nie je automaticky dôkazom neexistencie rizika.

A pri prírodnom zdroji, ktorý nedokážeme vyrobiť, je tento rozdiel zásadný.

Čo vlastne tvrdí Eliáš?

Jeden z jeho najvážnejších argumentov sa netýka pocitov. Týka sa tlaku vody. Eliáš dlhodobo upozorňuje na pokles tlaku vo vrtoch Kúpeľov Bojnice a interpretuje ho ako varovný signál znižovania potenciálu hydrogeologickej štruktúry. Ak je to pravda, potom máme niečo, o čom sa už nemusíme hádať. Pretože tlak sa dá merať. Výdatnosť sa dá merať. Teplota sa dá merať. Chemické zloženie vody sa dá merať. Množstvo odoberanej vody sa dá merať. A všetky tieto údaje sa dajú položiť na časovú os. Tak prečo sa ešte stále hádame prostredníctvom vyhlásení?

Ukážme graf

Možno by celá desaťročia trvajúca vojna potrebovala menej slov a viac čísel. Zoberme všetky bojnické vrty. Rok po roku. Ideálne desaťročie po desaťročí. Aký bol statický tlak? Aký dynamický tlak? Aká bola výdatnosť? Koľko vody sa odoberalo? Aká bola teplota? Ako sa menilo chemické zloženie? Aké boli zrážkové pomery? A vedľa toho položme všetky významné odbery v širšom hydrogeologickom priestore. Bane. Geotermálne vrty. Kúpele. Ostatné zdroje. A potom sa nepýtajme Eliáša ani predstaviteľov HBP, kto má pravdu. Dajme údaje odborníkom, ktorí nemajú ekonomický záujem ani na jednej strane. Možno výsledok prekvapí aj Eliáša. Možno sa ukáže, že jeho obavy sú prehnané a pokles tlakov má iné príčiny. To by bola pre Bojnice výborná správa. Ale čo ak sa ukáže opak?

Púšť je zaujímavá práve preto

Do celej skladačky vstupuje geotermálny vrt Š1-NB IV v lokalite Púšť pri Prievidzi. Podľa projektovej dokumentácie má využiteľné množstvo geotermálnej vody 18 litrov za sekundu a voda môže byť využívaná na rehabilitačno-rekreačné aj energetické účely. Dokumentácia počíta aj s možnosťou kontinuálneho čerpania počas celého roka. Zároveň uvádza, že vrt leží približne 500 metrov východne od ochranného pásma II. stupňa prírodných liečivých zdrojov v Bojniciach a počas hydrodynamických skúšok prebiehalo pozorovanie viacerých hydrogeologických vrtov. To nie je dôkaz, že Púšť poškodzuje alebo poškodí Kúpele Bojnice. Treba to povedať úplne jasne. Ale vyvoláva to legitímnu otázku. Ak sa v širšom priestore využíva viac zdrojov podzemnej a geotermálnej vody, poznáme bezpečnú hranicu ich spoločného dlhodobého odberu? Nie na rok. Nie počas hydrodynamickej skúšky.

Na tridsať, päťdesiat či sto rokov. Pretože kúpele nepotrebujeme do budúcich volieb. Potrebujeme ich aj pre ľudí, ktorí sa ešte nenarodili.

A teraz zabudnime na geológiu

Pretože možno najväčšia chyba celej diskusie spočíva v tom, že problém vnímame ako spor dvoch firiem. Kúpele proti baniam. Eliáš proti HBP. To je úplne nesprávna optika. Položme si oveľa jednoduchšiu otázku. Ako by vyzerali Bojnice bez kúpeľov? Bojnice majú obrovské šťastie. Na veľmi malom priestore dostali od histórie a prírody tri mimoriadne hodnoty. Zámok. Zoologickú záhradu. A kúpele. Lenže medzi nimi je jeden zásadný rozdiel. Návštevník môže prísť ráno na zámok, potom do zoo, kúpiť si zmrzlinu a večer odísť. Kúpeľný hosť zostáva. Spí. Raňajkuje. Obeduje. Večeria. Nakupuje. Potrebuje kaderníka, lekáreň, taxík, reštauráciu, kaviareň. Prídu za ním príbuzní. Ide na zámok. Ide do mesta. A predovšetkým neprichádza iba v júli a auguste. Prichádza aj v novembri. Vo februári. V marci. Presne vtedy, keď turistické mesto potrebuje ľudí najviac.

V roku 2025 navštívilo Kúpele Bojnice viac ako 28-tisíc hostí. Vytvorili 242 421 pobytových dní. Skúsme sa na druhé číslo pozrieť ešte raz. Takmer štvrť milióna dní, počas ktorých niekto vďaka kúpeľom zostával v tomto priestore. To už nie je iba kúpeľníctvo. To je ekonomický ekosystém.

Kto by teda prišiel o najviac?

Na prvý pohľad Eliáš. Veď je to jeho firma. Lenže práve tu sa môžeme veľmi mýliť. Kúpele Bojnice dosiahli v roku 2025 tržby približne 21,2 milióna eur. Vytvorili zisk približne 1,84 milióna eur a zamestnávajú rádovo stovky ľudí. Ak by ich existencia bola vážne ohrozená, strata by sa nezastavila pri bráne kúpeľného areálu. Prvými poškodenými by boli zamestnanci. Potom ich rodiny. Dodávatelia. Hotely. Penzióny. Majitelia apartmánov. Reštaurácie. Kaviarne. Taxikári. Obchody. Zdravotnícke profesie. A potom mesto. Menej hostí znamená menej prenocovaní. Menej spotreby. Menej ekonomickej aktivity. Menej atraktívne nehnuteľnosti. Menej dôvodov investovať. A napokon menej Bojníc, ako ich poznáme dnes. Preto je možno úplne nesprávne hovoriť: Eliáš bojuje o svoju vodu. Nie. Prírodná liečivá voda pod Bojnicami nie je v obyčajnom zmysle slova Eliášova voda.

Je to štátom chránený prírodný liečivý zdroj. A jeho existencia má hodnotu ďaleko presahujúcu účtovnú hodnotu spoločnosti, ktorá ho dnes využíva.

A čo vlastne urobil Eliáš s kúpeľmi?

Ani tu nemusíme byť sentimentálni. Podnikateľ podniká preto, aby vytváral zisk. Ak na úspešných Kúpeľoch Bojnice ich vlastník zarobil, nie je na tom samo osebe nič škandalózne. Oveľa zaujímavejšia otázka znie: Čo po jeho podnikaní zostáva v Bojniciach? Kúpeľné domy. Zrekonštruované objekty. Nové investície. Pracovné miesta. Park. Zdravotnícka infraštruktúra. Majetok, ktorý fyzicky stojí v Bojniciach a nikto ho nemôže presunúť do daňového raja jedným kliknutím na počítači. To samozrejme neznamená, že máme prehliadať čokoľvek, čo možno Eliášovi oprávnene vyčítať. Nemusíme. Môžeme kritizovať jeho spôsob komunikácie, obchodné rozhodnutia či vzťahy s ľuďmi – ak na to existujú fakty. Lenže nič z toho nemení jednu vec: Ak zajtra Eliáš z Bojníc zmizne, problém vody zostane. A ak voda zmizne, nepomôže nám ani to, že sme v spore s Eliášom mali pravdu.

A kde je v tomto všetkom mesto?

Toto je jedna z najcitlivejších otázok. Nie preto, že by mesto Bojnice mohlo rozhodnúť, kto smie alebo nesmie čerpať geotermálnu vodu. Nemôže. Na to existujú štátne orgány, ministerstvá, vodoprávne konania, Inšpektorát kúpeľov a žriediel a odborné inštitúcie. Mesto však nemôže povedať: To nie je naša kompetencia. Pretože Kúpele Bojnice možno nie sú mestským podnikom. Ale Bojnice sú kúpeľným mestom. Kúpeľníctvo je súčasťou identity mesta. A preto by mesto malo byť možno najhlasnejším zástancom jednej jedinej veci: Úplnej istoty, že prírodné liečivé zdroje sú chránené najlepšie, ako ich chrániť vieme. Nie Eliáša. Nie bane. Vodu.

Mesto nemusí rozhodnúť spor. Môže však žiadať odpovede

Otázky pritom nemusia byť vôbec útočné. Má mesto k dispozícii kompletné dlhodobé výsledky monitoringu prírodných liečivých zdrojov? Vie mestské zastupiteľstvo, ako sa za posledných 20, 30 alebo 50 rokov menili tlaky a výdatnosť jednotlivých vrtov? Vie, aké množstvá vody sa dnes odoberajú z relevantných geotermálnych štruktúr v širšom okolí? Vie, aké nové odbery sa pripravujú? Existuje nezávislý model, ktorý vyhodnocuje ich kumulatívny účinok? A existuje hranica, pri ktorej štát povie: Dosť. Ďalší odber už môže predstavovať riziko? Ak odpovede existujú, zverejnime ich. Ak neexistujú, potom máme problém. Nie Eliáš. Nie bane. My všetci.

Možno sa celé desaťročia pýtame nesprávne

Pýtame sa: Dokázali kúpele, že ich bane poškodzujú? Možno by však pri nenahraditeľnom prírodnom zdroji mala otázka znieť opačne: Máme dostatočnú istotu, že všetky povolené činnosti tento zdroj dlhodobo nepoškodia? Rozdiel medzi týmito otázkami je obrovský. Predstavme si priehradu. Nikto by nepovedal: „Dokážte nám, že priehrada praskne, a potom ju opravíme.“ Najskôr sa skúma, či je bezpečná. Pri lietadle tiež nečakáme, kým spadne prvé. Dokazujeme jeho bezpečnosť predtým, než doň posadíme ľudí. Prečo by sme pri prírodnom liečivom zdroji, ktorý môže byť prakticky nenahraditeľný, mali uvažovať opačne?

Pretože voda sa nedá vrátiť rozhodnutím ministerstva

Hotel možno zrekonštruovať. Bazén opraviť. Cestu prestavať. Pokazené hospodárske rozhodnutie napraviť. Ale ak zásadným spôsobom zmeníme hlboký hydrogeologický systém, nikto nevie zaručiť, že ho dokážeme vrátiť do pôvodného stavu. Podzemná voda nereaguje na tlačovú konferenciu. Ani na rozsudok. Ani na uznesenie mestského zastupiteľstva. A už vôbec nie na naše dobré úmysly.

Možno majú bane pravdu

Túto vetu treba napísať. Je možné, že Hornonitrianske bane a odborníci, o ktorých posudky sa opierajú, majú pravdu. Je možné, že jednotlivé geotermálne zdroje významne neovplyvňujú bojnické liečivé vody. Je možné, že poklesy tlaku majú iné príčiny. Je možné, že Eliáš interpretuje niektoré údaje príliš dramaticky. To všetko je možné. A keby to nezávislý odborný audit jednoznačne potvrdil, mali by sme byť prví, ktorí to povedia. Pretože cieľom predsa nie je dokázať, že bane sú zlé. Cieľom je vedieť, že kúpele sú v bezpečí.

Ale možno má pravdu Eliáš

Aj túto vetu musíme mať odvahu napísať. Čo ak človek, ktorého mnohí považujú za konfliktného, tvrdohlavého alebo nepríjemného, v jednej zásadnej veci upozorňuje na skutočný problém? História pozná veľa prípadov, keď spoločnosť ignorovala varovanie nie preto, že bolo nepravdivé, ale preto, že jej nevyhovoval človek, ktorý ho vyslovoval. To by bola najhoršia možná chyba. Nemýľme si posla s obsahom správy. Eliáš raz nebude riaditeľom Kúpeľov Bojnice. My raz nebudeme písať články. Dnešní primátori, ministri, úradníci ani manažéri HBP tu tiež nebudú večne. Ale Bojnice by tu mali byť. A voda tiež.

Bane končia. Voda musí zostať

Horná Nitra prechádza historickou transformáciou. Éra dotovanej ťažby hnedého uhlia sa skončila. Región hľadá novú identitu. Vznikajú projekty cestovného ruchu, energetiky, priemyslu a nových služieb. A práve preto je paradoxné, keby sme pri odchode jednej veľkej priemyselnej epochy akokoľvek riskovali zdroj, ktorý môže živiť ďalšiu ekonomiku regiónu celé storočia. Uhlie sme vyťažili. Spálili. A je preč. Termálna voda funguje úplne inak. Ak jej systém ochránime a budeme ho využívať rozumne, môže slúžiť ďalším generáciám. Možno je teda načase zmeniť spôsob uvažovania. Nie: Koľko vody ešte môžeme odobrať? Ale: Koľko jej musíme nechať, aby systém bezpečne fungoval ďalších sto rokov?

Bojnice bez kúpeľov by stále boli Bojnicami. Ale už nie tými istými

Zámok by nezmizol. Zoo tiež nie. Turisti by chodili ďalej. Nebola by to apokalypsa. A presne preto netreba nad prípadným zánikom kúpeľov sentimentálne plakať. Treba si iba uvedomiť jeho ekonomický a spoločenský dôsledok. Bojnice by prišli o jeden zo svojich troch pilierov. A možno práve o ten, ktorý najlepšie vyrovnáva sezónnosť cestovného ruchu. Zámok môže priviesť návštevníka na tri hodiny. Kúpele ho dokážu priviesť na tri týždne. To je obrovský rozdiel. Kúpeľný hosť nevytvára iba vstupné. Vytvára pobyt. A pobyt vytvára ekonomiku.

Preto by sme sa nemali postaviť na žiadnu stranu

Nie na Eliášovu. Nie na stranu HBP. Nie proti mestu. Nie proti štátu. Mali by sme sa postaviť na stranu Bojníc. A požadovať niečo úplne normálne: nezávislé, transparentné a verejne kontrolovateľné posúdenie dlhodobého vývoja bojnických prírodných liečivých zdrojov a všetkých významných odberov, ktoré ich môžu ovplyvňovať. Bez obchodných záujmov. Bez osobných vojen. Bez politiky. A predovšetkým bez vopred určeného výsledku. Ak sa ukáže, že riziko neexistuje, výborne. Ak sa ukáže, že existuje, potom bude treba konať. Aj keby to bolo ekonomicky nepríjemné.

Pretože tu nejde o Eliáša

A možno práve toto sme celé roky nepochopili. Slavomír Eliáš môže na Kúpeľoch Bojnice bohatnúť. Je podnikateľ. Môžeme mu to závidieť alebo nemusíme. Ale ak peniaze zarobené kúpeľmi zostávajú v areáli, ktorý sa rozvíja, ak tu stoja budovy, vznikajú investície, funguje zdravotnícke zariadenie a stovky ľudí majú prácu, potom existuje aj druhá strana účtovníctva. Hodnota, ktorá zostáva tu. V Bojniciach. A možno raz príde iný vlastník. Po ňom ďalší. To je normálne. Voda však nemá ďalšieho vlastníka v zásobe. Máme iba tú, ktorú nám vytvorila geológia tohto územia.

Zahrávame sa teda s ohňom?

Neviem. A každý, kto dnes bez pochybností tvrdí „áno“ alebo „nie“, vie viac, než možno z verejne dostupných informácií poctivo dokázať. Vieme však niečo iné. Vzťah medzi nováckym ložiskom, podzemnými vodami a bojnickými termálnymi zdrojmi skúmajú odborníci od päťdesiatych rokov minulého storočia. Vieme, že štát vytvoril rozsiahle ochranné pásma. Vieme, že hydrogeologický systém je komplikovaný. Vieme, že v širšom území existujú ďalšie geotermálne zdroje a zámery ich využívania. Vieme, že kúpele hovoria o poklese tlaku. Vieme, že druhá strana príčinnú súvislosť odmieta. A vieme ešte jednu vec. Cena omylu nie je na oboch stranách rovnaká. Ak sú obavy prehnané a my zdroj budeme chrániť o niečo prísnejšie, možno nevyužijeme časť jeho ekonomického potenciálu. Ak však obavy prehnané nie sú a my ich budeme ďalších dvadsať rokov ignorovať, môžeme poškodiť niečo, čo už nebude možné kúpiť späť.

Ani za milión. Ani za sto miliónov.

A preto by sa malo mesto ozvať

Nie proti baniam. Nie za Eliáša. Za seba. Za Bojnice. Mesto by malo iniciovať vznik jednej verejne dostupnej odbornej správy, ktorej bude rozumieť aj obyčajný človek. Nie päťsto strán geologických tabuliek uložených niekde na ministerstve. Jednoduchý dokument. Takto sa vyvíjala voda v Bojniciach za posledných päťdesiat rokov. Takto sa menil tlak. Takto výdatnosť. Toľkoto vody odoberajú kúpele. Toľkoto ostatné zdroje. Takéto odbery sa plánujú. Toto je model ďalšieho vývoja. A toto je hranica, ktorú už nesmieme prekročiť. Ak takýto dokument existuje, ukážme ho ľuďom. Ak neexistuje, vytvorme ho. Pretože presne na toto má slúžiť štát, samospráva, veda aj verejná kontrola. Nie na rozhodovanie, kto je sympatickejší. Ale na ochranu toho, čo je spoločensky nenahraditeľné.

Možno sa napokon ukáže, že celý strach bol zbytočný

Úprimne dúfam, že áno. Bolo by fantastické, keby o dvadsať rokov niekto tento článok vytiahol a povedal: Pozrite, čoho sa báli. A pritom sa nič nestalo. To by nebola prehra. To by bolo naše víťazstvo. Oveľa horšie by bolo, keby niekto v roku 2046 vytiahol tento článok, vedľa neho graf poklesu tlaku bojnických vôd a povedal: Oni to vedeli. Hádali sa o tom. A neurobili nič. Pretože pri takýchto veciach existuje okamih, keď sa dá problém riešiť. A potom príde okamih, keď ho už môžeme iba vysvetľovať. Voda pod Bojnicami nepotrebuje, aby sme verili Eliášovi. Nepotrebuje ani to, aby sme neverili baniam. Potrebuje, aby sme poznali pravdu. A pokiaľ ju nepoznáme s dostatočnou istotou, mali by sme byť veľmi opatrní. Pretože bane môžeme zavrieť. Majitelia sa môžu vymeniť. Politici odídu. Firmy vzniknú a zaniknú. Ale Bojnice máme len jedny. A vodu pod nimi tiež.

Poznámka k faktom a zdrojom

Text vychádza z verejne dostupných hydrogeologických a právnych podkladov k ochranným pásmam prírodných liečivých zdrojov v Bojniciach, z odborných prác o vzťahu nováckeho ložiska a bojnických termálnych vôd, z dokumentácie geotermálneho vrtu Š1-NB IV v lokalite Púšť a z verejne dostupných ekonomických a návštevníckych údajov Kúpeľov Bojnice za rok 2025.