Z múzea urobil cukrík pre turistov. Šokoval Japoncov, vymyslel strašidlá a rozplakal aj grófa

PRIEVIDZA. Keď výberovej komisii predstavil svoj projekt rozvoja múzea na najbližších päť rokov, z deviatich prítomných hlasovalo za to, aby sa práve on stal novým riaditeľom Bojnického zámku, osem členov poroty.

Písal sa revolučný rok 1989 a po otvorení hraníc boli múzeá to posledné, čo by ľudí zaujímalo. Bol to štart do neistých časov, síce plných eufórie, nádejí a očakávaní, ale už menej racionálneho myslenia.

V roku 1990 predstavovala dotácia štátu na Slovenské národné múzeum, zámok Bojnice, až 70 percent celoročných nákladov na jeho prevádzku. Vstupné dokázalo zarobiť sotva tridsať zostávajúcich percent.

Nové vedenie stálo pred neľahkým rozhodnutím. Bolo treba vymyslieť, ako ďalej. Bez prepúšťania nájsť spôsob, ako zvýšiť tržby a prilákať do zámku opäť návštevníkov.

Už o rok to nebola pravda. Zámok neplnil len svoje expozície zvedavými turistami, ale aj stránky domácich a zahraničných novín a spravodajských agentúr z celého sveta. Na zámku sa s novinármi roztrhlo vrece. A to ho zachránilo.

Bol za tým JÁN PAPCO, múzejník s vlastnou hlavou, dnes 74-ročný dôchodca, historik umenia, autor trinástich kníh o baroku, doteraz najdlhšie slúžiaci a už piaty rok bývalý riaditeľ Bojnického zámku.

Keď prišla zmena a na uliciach sa štrngalo kľúčmi, tušil som, že prvé čo príde, budú problémy s peniazmi. Múzeá neboli v tej chvíli takmer pre nikoho to najpodstatnejšie. Nemohli sme sa tváriť, že sa nás to nebude týkať. Vedel som, že musíme prísť s aktivitami, ktoré nám tie peniaze prinesú a budú ich neustále generovať, aby sme klenot, ktorý sme mali k dispozícii, mohli ďalej udržiavať a rozvíjať.

Odštartovať nám to pomohol sám gróf Pálfi bez toho, aby o tom tušil a to rovno zo svojej hrobky. Všimli sme si výtok akejsi tekutiny, ktorá vychádzala z jej útrob. Stačilo nájsť pre tento úkaz dostatočne zaujímavé pomenovanie a potom to už išlo samé. Záhadná tekutina pritiahla médiá, ktoré sa u nás striedali ako na bežiacom páse a tie potom pritiahli zvedavých návštevníkov, ktorí to chceli vidieť na vlastné oči.

O záhadnej tekutine sa hovorilo a písalo všade. Bol z toho doslova mediálny ošiaľ, ktorý stačilo „prikrmovať“ ďalšími fabuláciami. Z marketingového mámenia podnieteného hrobkou Pálfiho sme sa posúvali smerom k odbornému vyhodnoteniu celej problematiky. Konali sa konzíliá, až to vyvrcholilo sondážou hrobky samotnej. Keď sme do nej nazerali, boli tu médiá z celého sveta, správy o tom sa bleskovo šírili a turisti prichádzali.

Opäť nám pomohla náhoda. Japonskí turisti mali veľmi nabitý program a na prehliadku sa mohli dostať až v neskorých večerných hodinách. Ako na potvoru nám ešte vypadla aj elektrina. Chceli sme byť ústretoví, a tak sme pozháňali všetko, čo mohlo svietiť a prešli s nimi v noci zámok. Atypické osvetlenie klenbových interiérov, malo v sebe niečo tajomne čarovné.

Aj pre nás samých to bol nový zážitok. Japonci z toho boli hotoví úplne a budovu by najradšej kúpili, tak sa im to páčilo. Odvtedy sa sme začali ponúkať aj nočné prehliadky. Pre návštevníkov to bolo opäť niečo nové, začalo sa o tom písať, no a potom si to už cestu na svet našlo samé. Postupne sme nápad vylepšili

Bolo to zdĺhavé, miestami až veľmi diplomatické, politické a nakoniec aj veľmi náročné. Paradoxne zámku najviac prospelo obdobie naťahovania sa o oltár, oveľa viac ako oltár samotný. Ľudia boli z desiatich tabúľ svätcov paradoxne viac sklamaní než nadšení. Ani Nardo di Cione, ich tvorca, nebol dostatočným lákadlom pre návštevníkov.

To že sa k nám oltárové tabule vôbec dostali, bol taký malý zázrak, ktorému sme tiež pomáhali, ako sa dalo. Boli do toho zapojené aj slzy grófa Pálfiho, o ktorých sme rozprávali v súvislosti s jeho dedičmi, ktorí rozpredali takmer deväťdesiat percent zbierkových predmetov, ktoré gróf na zámku za svojho života zhromaždil. Zo sarkofágu chvíľu nevytekala záhadná tekutina, ale slzy grófa Pálfiho, ktoré nám mali pomôcť vrátiť oltár nazad.

Na to, aby sme mohli robiť to, čo je naším poslaním, sme si museli v tých časoch zarobiť. Čísla sa otočili. Produkovali sme až 85 percent príjmov z tržieb a náklady štátu sme znížili na pätnásť percent. To neboli len akcie pre akcie, ktoré mali prvoplánovo prilákať médiá. Vždy sme za tým videli aj posuny v podobe vyššej efektivity. Pekným príkladom bol Papučový puč a zrušenie audio nahrávok.

V prvom prípade išlo o odstránenie zaprášených návlekov na obuv návštevníkov zámku a ich nahradenie modernou technikou na upratovanie. V druhom prípade to bolo zrušenie hlučných magnetofónových nahrávok a ich vystriedanie živými lektormi. Toto všetko sa udialo ešte predtým, ako sme pocítili silu propagácie médií v prípade, že verejnosti ponúkneme zaujímavú tému, ktorá by na zámok pritiahla pozornosť.

Viac ako Bojnický oltár zaujalo návštevníkov čosi iné. Bolo si treba uvedomiť, že dejiny našich hradov a zámkov nie sú iba o stavebnom vývoji, skvostnom zariadení interiérov, menách urodzených vlastníkov a historických udalostiach.

Sprevádzajú ich tiež vzrušujúce, farbisto sprostredkované legendy a povesti. Každodenne nás o tom presviedčali aj návštevníci, keď stíchli v momente výkladu legendami opradenými historkami.

Mysteriózna a paranormálna atmosféra okolo zámku gradovala, až sa z pokojnej romantickej pamiatky stalo medzinárodné stredisko duchov a strašidiel. Reálne sme s prípravou festivalu s touto tematikou začali v roku 1993. Už počas príprav bolo jasné, že takýto formát nemal na Slovensku obdobu. Hoci nás za tento „kolotočiarsky“ prístup k histórii a umeniu mnohí odcudzovali, nakoniec nás začali kopírovať a inšpirovať sa nami.

Proti strašidlám sa zdvihla aj vlna kritiky a bojovalo sa proti nim na všetkých frontoch. Nad duchmi v Bojniciach sa pohoršovali nie len múzejníci, ale aj cirkevníci, pamiatkari a odmietavo sa k nim prekvapivo stavali aj mladí zamestnanci múzea. Herci ich naopak vítali.

Robili sme, nie desiatky, ale stovky repríz za pár dní a produkt vylepšovali celých 24 rokov. Zámok sa stal za ten čas dostatočne populárnym a zarábal aj na vážne projekty.

Po čase sa ukázalo, že niektorí nájomcovia sa v kultúrnom prostredí nevedia kultúrne správať. Bol som rád, že táto etapa fungovania zámku je za nami. Stalo sa tak až v roku 2018. Okrem Zlatej sály sa už priestory zámku takto neprenajímajú. Našťastie, v okolí sa našlo dosť iných komerčných priestorov, ktoré tieto nároky uspokojili. I napriek tomu rôzne prenájmy zámku zohrali v určitom období dôležitú ekonomickú a marketingovú úlohu.

Súd, na ktorom sme sa snažili získať vlastníctvo neoprávnene odňatej bývalej vozovne, pekárne a stolárskej dielne, známejšej ako Zámocká reštaurácia, trval dvadsaťštyri rokov. Nakoniec sa nám ju podarilo vysúdiť za peniaze, ktoré sme vyberali zo vstupného do zámku. Stalo sa tak v roku 2019.

V minulosti bol zámok spolu s kúpeľmi, záhradami okolo a lesmi na svahoch Malej Magury súčasťou bojnického panstva. Po znárodnení Baťových majetkov na hornej Nitre v roku 1945, došlo k ich delimitácii v prospech viacerých štátnych organizácií a národných podnikov. Týkalo sa to aj pozemkov v takzvanej Bažantnici, v bezprostrednom susedstve zámku.

Po roku 1990 sa o využitie Bažantnice zaujímalo viacero subjektov. Hovorilo sa o tobogánoch a aquaparku, ale aj o enviromentálnom parku. Ja som navrhoval rozprávkovú krajinu na motívy Dobšinského rozprávok, ako logický doplnok k rozprávkovej siluete romantického zámku.

Podstatné bolo, že všetky návrhy vychádzali z využitia tohto priestoru pre verejnosť. Všetko ale dopadlo inak. Až tak, že keď sa zainteresovaní a kompetentní nerozhodnú správne, môžu sa v bezprostrednom okolí zámku, napáchať značné škody.

Boli pripravené projekty aj na ich využitie, kde napríklad návštevníci v zámockom parku k stromom prehovoria a mnohé ďalšie, aby napríklad aj samotný zámok prehovoril. Vo vodnej priekope som plánoval detskú zónu inšpirovanú životom hradnej stráže, ktorá mala na starosti bezpečnosť zámku.

Keď som mal sedemdesiat rokov, začal som pociťovať, že už nemám dostatok energie na to, aby som pokračoval v plnej sile a pripravoval ďalšie projekty. Mám stále nápady a myšlienky, ktoré som chcel zrealizovať, ale cítil som, že je čas odísť. Mal som ešte v pláne urobiť seriál dramatických inscenácií z dejín Bojnického zámku.

Dnes už určite aj s využitím najmodernejších technológií, prípadne s pomocou umelej inteligencie. Aby návštevník, ktorý vkročí do múzea, vstúpil do úplne iného sveta, ktorý mu nedá len suché informácie, ale aj potrebnú dávku emócií, ušitú na mieru.

Ako keby mal možnosť vrátiť sa o niekoľko storočí späť a prežiť niekoľko hodín s obyvateľmi tohto priestoru, presne tak, ako tu kedysi žili oni. Môcť s nimi chvíľu v tej nádhere pobudnúť, stratiť pojem o čase a potom sa vrátiť do každodennej reality vlastného života. To je podľa mňa obrovská výzva pre zámok aj dnes.