Svet precestovala najskôr sama, teraz ho ukazuje ženám, ktoré by sa inak báli cestovať

HORNÁ NITRA. Na prvý pohľad pôsobí pokorne až skromne. Ale keď začne rozprávať, cítite, že v sebe nosí celý svet. EVA MJARTANOVÁ, rodáčka z Cigľa, dnes žije medzi horami a oceánmi, ale aj v snoch, svojich spomienkach, jazykoch a cestách.

No najradšej zo všetkého sprevádza iné ženy. Nie len cez letiská a krajiny, ale cez vnútorné svety, ku ktorým samy často hľadajú kľúč. Jej výpravy nie sú iba dovolenkami. Sú to návraty k podstate, sebe, k telu, tichu a slobode.

O výpravách, ktoré organizuje výlučne pre ženy, o šťastí, ktoré rozdáva, návratoch a meditáciách prezradila viac v rozhovore.

Lebo medzi ženami vzniká iný typ energie, je jemnejší, vnímavejší, hlbší. Keď sú samy, bez mužov, automaticky sa uvoľnia. Mnohé mi hovoria, že až na týchto cestách si znovu pripomenuli, ako je to byť ženou. Nikto ich nenaháňa, nemusia nič dokazovať. Môžu sa pokojne fotiť, rozplakať, mlčať, smiať sa nahlas. A hlavne, môžu sa cítiť bezpečne. To je kľúčové. Mnohé nechcú cestovať samy, neovládajú jazyk, nemajú s kým. Práve preto som vytvorila priestor, v ktorom sa nemusia báť.

Áno, občas majú strach, ale to je na tom to krásne. Odvaha nie je len o tom, že idú do džungle v Kostarike. Odvaha je aj o tom, že sa rozhodnú pre niečo nové, neznáme, že sa vydajú na cestu bez istoty. Niektoré prídu prvýkrát úplne samy. A zrazu sú medzi siedmimi, ôsmimi ženami, ktoré nikdy predtým nevideli. Ale tým, že skupiny sú malé, veľmi rýchlo vznikne dôvera. Najstaršia kočka, ako ich volám, mala po sedemdesiatke a skákala z útesu medzi prvými. To je odvaha. A takýchto zážitkov máme neskutočne veľa.

Myslím, že to vo mne bolo odjakživa. Už ako dieťa som mala potrebu ísť za horizont. Keď sa v škole naskytla príležitosť vycestovať, išla som za rodičmi a presviedčala ich, nech ma pustia. Chcela som ísť autobusom do Londýna, bolo mi jedno, ako sa tam dostanem. Moje štúdium, práca aj súkromný život ma viedli cez rôzne krajiny, Španielsko, Rusko, Taliansko, Taiwan. A popri tom som si začala uvedomovať, že cestovanie by pre mňa mohlo byť aj zaujímavou prácou. Myšlienku som vylepšila a zatiahla do toho ženy ako cestovateľky. Z nápadu sa stala cesta.

Zásadnú. Pre mňa sú jazyky ako kľúče. Každý jeden mi otvoril inú krajinu, kultúru, ale aj inú časť samej seba. Angličtinu som doučovala už ako dvanásťročná. Sama som chodila na kurzy, lebo ma to fascinovalo. Neskôr pribudla španielčina, s ktorou som sa dostala do Španielska. Potom ruština, tú som si vybrala dobrovoľne, lebo som chcela čítať Dostojevského a Puškina v origináli. Taliančina prišla so vzťahom, francúzština cez cestovanie a čínštinu som sa naučila počas štyroch rokov na Taiwane. Všetko, čo viem, som si naozaj odmakala. Každý jazyk je pre mňa iný vesmír.

Pracovala som na ich zastupiteľstve na Slovensku, oficiálne sa to nevolá ambasáda, ale plnilo to tú funkciu. Tlmočila som, sprevádzala ich delegácie, neskôr som tam aj študovala. Dostala som štipendium, žila som tam štyri roky a popri práci som si dokončila štúdium medzinárodného obchodu. Ale nepretrhla som väzby s domovom, práve naopak. Delegácie z Taiwanu som priviedla aj do Cigľa, na Pochod vďaky. Vždy som sa snažila prepájať svet s tým, odkiaľ som.

Podľa mňa je to veľmi individuálne. Ja verím, že čo dáš, to dostaneš. Ak prichádzaš s rešpektom a otvoreným srdcom, ľudia ti to vrátia. Napríklad v Brazílii nás naozaj prijali ako rodinu, dodnes sme v kontakte. Na Taiwane sú neuveriteľne milí a úctiví ku každému cudzincovi. Zaujíma ich, odkiaľ si, čo robíš, z čoho sa tešíš. Samozrejme, nie všade sú reakcie rovnaké, ale celkovo mám pocit, že Slovensko je vnímané ako krajina pohostinných a skromných ľudí.

Nie je to len o programoch, atrakciách, plážach. Skôr o návrate k sebe. Mnohé ženy prídu unavené, vyčerpané z každodenného života a tu sa prvýkrát po dlhej dobe vyspia do sýtosti, alebo len tak sedia v tichu. Niektoré sa uvoľnia hneď, iné potrebujú pár dní. Ale skoro všetky mi na konci povedia, že to bola pre nich rozprávka. A čo je ešte dôležitejšie, že si niečo z tej rozprávky zobrali aj domov.

Áno, ale to je v poriadku. Nie každá žena je pripravená hneď zdieľať, smiať sa, tancovať. Niektoré sú introvertné, iné si so sebou nesú veľa zranení. Ale čím menšia skupina, tým bezpečnejší priestor. A stáva sa, že sa tie tiché, uzavreté ženy vracajú opakovane a zrazu sú iné. Vidia, že ženský kolektív nemusí byť zlý. Že ženy môžu byť aj láskavé, rešpektujúce, priateľské. A to ich mení.

Určite nie. Niekedy som učiteľka, inokedy psychologička alebo len tichá prítomnosť. Moje pedagogické vzdelanie mi v tom veľmi pomáha. Ale ja to vnímam ako poslanie. Nejde o luxus, nejde o destináciu. Ide o prechod z napätia do pokoja, zo strachu do dôvery, z hluku do ticha.

V prírode. V samote. Po každej ceste sa potrebujem vrátiť domov, do Cigľa, kde môžem ísť sama do lesa, nadýchať sa, nič neriešiť. Žila som v Bratislave aj v zahraničí, ale najlepšie mi je tu. Aj keď som ako dieťa túžila po veľkomeste, teraz viem, že moje korene sú tu. A práve tieto korene mi dávajú silu znova vyraziť von.

Aby sa nebáli. Ak im niečo šepká, že potrebujú zmenu, že chcú ísť, mali by to počúvať. Aj keď nevedia presne kam. Lebo niekedy stačí jeden krok, a všetko sa začne meniť. Tá prvá cesta môže byť začiatkom veľkej premeny.