Garáž plná motoriek? Aj tam sa dá tvoriť umenie. Dôkazom je umelkyňa z Cigľa

CIGEĽ. Umenie niekedy vzniká aj tam, kde by ste ho najmenej čakali. Ona ho tvorí medzi motorkami jej syna v garáži. Tam si rozkladá plátno, na ktoré neprenáša len farby, ale aj vrstvy zážitkov, nevyslovených emócií a osobného príbehu.

V jej svete nemusia byť farby realistické, ani tváre dokonale vyvážené. Môžu vyčnievať z plátna, byť z iného materiálu, zhmotnené do podoby, ktorá je viac intuitívna než akademická. A práve v tom tkvie sila jej tvorby.

KATARÍNA DONIČOVÁ z Cigľa pri Prievidzi nie je umelkyňa, ktorá presedí celý deň v ateliéri. Popri rodine, bežných povinnostiach a dynamickom živote nachádza čas aj na tvorbu 3D obrazov.

Nedizajnuje len objekty, ale vytvára zrkadlá pre emócie, spomienky a sny. A keď si nie ste istí, či je to ešte obraz, alebo už niečo viac, pravdepodobne sa pozeráte na jej prácu.

O tajnom svete a svojej druhej planéte, na ktorú občas odlieta, aby sa mohla vrátiť späť a ukázať nám kúsok z jej sveta prezradila viac v rozhovore.

Nie som klasický výtvarník. Dizajnujem. Keď niekto povie, že pekne maľujem, tak sa pousmejem. Nie preto, že by som sa tomu bránila, ale preto, že v tom, čo robím, je viac ako len maľovanie. Dizajnujem plátna, figuríny, pracujem s materiálom, textúrou alebo len s priestorom. Je to kombinácia techniky, intuície a emócie. A niekedy aj improvizácie medzi synovými motorkami.

V garáži. Naozaj. Pomenovala som to Garážoteliér. Zdieľam ho so synom a jeho motorkami, ktoré občas viac opravuje ako na nich jazdí. On je niekedy na nervy zo mňa, ja zo zvyškov benzínu. Ale je to náš priestor, kde sa navzájom tolerujeme. Najradšej robím večer, keď sa všetko doma utíši. Je to moja forma meditácie. Mojím snom je mať vlastný ateliér, ktorý si už začínam budovať na úrovni fantázie.

Určite prostredie doma. Mamina bola a aj je mimoriadne kreatívna, aj keď sa tomu nevenovala profesionálne. Vyrábala darčeky, maľovala, šila, jednoducho stále niečo tvorila. Asi od nej som pochytila tú radosť z toho, že vlastnými rukami niečo vzniká. A aj keď som sa kedysi hlásila na výtvarnú školu či módne návrhárstvo a nevydalo to, túžba tvoriť nezmizla. Len teda si chvíľu počkala na tú správnu chvíľu.

Zlom nastal vtedy ešte v spoločnej práci, kedy ma manžel požiadal, aby som pripravila niečo výnimočné na medzinárodnú konferenciu. Chcel niečo, čo rozbije tú formálnu štruktúru a tak vznikol nápad, že tematicky nadizajnujem výkladné figuríny. Bol to impulz, ktorý mi ukázal, že môžem spojiť tvorivosť s inými svetmi, aj takými, ktoré by to od umenia možno ani nečakali. Na vysvetlenie len toľko, že manžel sa venuje bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.

Bola som vždy vizuálne založená, ale nešla som cestou realistickej kresby. Namiesto toho som si našla vlastnú techniku. Používam špeciálnu modelovaciu hmotu, ktorú tvarujem za tepla. Vytváram tak tváre, ktoré doslova vystupujú z obrazu. Je to reakcia na potrebu vyjadriť, že to nie je len plošné. Tvár ako symbol človeka, ako emócia, ktorú niekedy nedokážeme povedať slovami.

Áno. V súvislosti s potrebou môjho 3D vyjadrenia, som si vyskúšala prácu s hlinou. Bavilo ma to, ale v momente keď som začala glazovať, som sa cítila veľmi neistá. Asi vzhľadom na to, že glazúrovacie farby naberajú skutočný odtieň až po vypálení. Ja potrebujem veľmi živé pigmenty, dynamiku, expresiu. Glazúra mi prišla ako nepredvídateľný filter, ktorý mi bral možnosti vidieť farby v reálnom čase. Tak som sa vrátila k tomu, čo mi je najbližšie, k vrstveniu farieb, textúr a občas aj trochu netradičných materiálov.

Narodila som sa v znamení rýb, takže som prirodzene empatická a voči svetu aj ľuďom občas až príliš otvorená. Približne päť dní v týždni sa považujem za extroverta lebo je pre mňa fajn stretávať sa s ľuďmi, rozprávať sa, nasávať nové podnety. Ale ako ryba mnohé z tých podnetov, ktoré intenzívne zažívam aj filtrujem cez seba. A práve preto zvyčajne zvyšné dva dni sa potrebujem trocha stíšiť, stiahnuť sa do seba a dobiť si baterky. Aby som potom mohla opäť rozdávať energiu.

Je to spôsob, ako komunikovať bez slov. Často tvorím vtedy, keď prežívam niečo intenzívne, niekedy radostné, občas aj trošku smutné. Niektoré obrazy by som si nikdy nenechala predať, pretože sú spojené s konkrétnym momentom v mojom živote. Možno to nie je vidieť na prvý pohľad, ale každý obraz nesie svoj jedinečný kód. Niečo, čo som potrebovala svetu povedať, ale nie nahlas.

Mám rozrobený projekt, o ktorom by som ešte nerada veľmi rozprávala, pretože je len v plienkach. Inšpirácia prišla úplne nečakane a paradoxne cestou vo vlaku v Portugalsku. Napadlo mi, že by som mohla vytvoriť niečo jedinečné pre každého jedného človeka. Je to niečo veľmi osobné, doslova esencia každého z nás prenesená na plátno. Ale to som už prezradila viac ako som plánovala. Nechajte sa prekvapiť.

Tak nejako podvedome cítim, že v dnešnej dobe sa ľudia obracajú k veciam a k objektom, ktoré s nimi citeľne rezonujú. Už nejde o okázalosť, ale o intimitu. A keď máte doma dielo, ktoré niečo takéto vyžaruje do priestoru, výrazne to mení jeho hodnotu. Zatiaľ je však všetko len v štádiu príprav. Skúmam a skúšam technológie, testujem, ale som rozhodnutá dotiahnuť to a minimálne vyskúšať. Čo to bude, prezradím až keď budem naozaj vnútorne presvedčená, že to, čo sa zrodilo v mojej fantázii je možné aj vytvoriť v reálnych kontúrach.

Tarot, ale nie ako veštenie, skôr ako archetypy, symboly. Chcem si spraviť školu tarotu v Brne. A taliančina, to je môj dlhoročný sen. Vždy som ju chcela vedieť. Asi preto, že je to jazyk, ktorý znie ako melódia. Rovnako ma stále fascinuje svet farieb, najmä ultramarínová modrá, zlatá a všetky fluorescenčné, ktoré reagujú na UV svetlo. Vnímam ich ako portály do iných dimenzií.

Z môjho pohľadu veľmi dobrá. Zo začiatku som ale ako amatér mala trochu obavy pridať sa k nim. No aj vďaka sympóziám som zistila, že umenie je predovšetkým o prepojení. Poznám dnes veľa inšpiratívnych ľudí, navštevujem výstavy a rovnako moje obrazy sú ich súčasťou. Podporujeme sa navzájom. A v tom je veľká sila, najmä preto, že to nie je súťaž, ale dialóg.

Asi áno, keby som tomu dala plnú kapacitu, propagáciu, výstavy, webovú podporu. Ale zatiaľ tvorím v takom rytme, ktorý mi vyhovuje. Dnes už nie všetko darujem, naučila som sa svoju prácu aj oceniť. Ale neprodukujem na sklad. Každý obraz vzniká, keď vzniknúť má.

Že je v poriadku cítiť. Že je v poriadku tvoriť inak. A že svet je napriek všetkému krásnym miestom. Moja tvorba nie je o dokonalosti, ale o energii, ktorú do nej vkladám. Keď niekto povie, že to z mojich obrazov cíti, je to pre mňa najväčšie ocenenie. A každému hovorím, ak cítiš potrebu niečo vytvárať, rob to. Nie pre uznanie, ale pre seba. Fantázia je najväčší dar. A keď si vieš niečo predstaviť, môžeš to aj vytvoriť.