Tajomstvo smrti slávneho pána Bojnického zámku: Grófa Pálfiho mali lekári predávkovať ortuťou

BOJNICE. Posledného šľachtického majiteľa Bojnického zámku grófa Jána Pálfiho s najväčšou pravdepodobnosťou predávkovali ortuťou. Potvrdili to výsledky nových testov z výtoku mineralizovaných ostatkov grófovho tela z jeho sarkofágu.

Zaznamenali vysoký presah hodnôt, ktoré sú v takýchto koncentráciách za hranicou smrteľnosti.

Vo viac ako sedemstostranovej publikácii s názvom Príbeh vytesaný do kameňa s podtitulom História a súčasnosť sarkofágu Grófa Jána XIV. Pálffyho o tom informujú jej autori Erik Kližan a Maroš Barok.

Za necelé dva roky sa im podarilo o tejto téme zozbierať, napísať a vydať dielo, ktoré posúva hranice súčasného poznania na úplne novú úroveň.

Pocta čudákovi, ktorý predbehol dobu

Ján Pálfi zomrel v roku 1908 a jeho pozostalosť je dodnes predmetom obdivu i bádania. A to i napriek tomu, že v Bojnickom zámku zostalo len torzo z jeho cenných zbierok, ktorým zasvätil svoj život. Rovnako záhadné je aj miesto jeho posledného odpočinku.

Práve sarkofág so salzburského mramoru uložený v krypte pod zámockou kaplnkou inšpiroval knihovníka bojnického múzea Erika Kližana a geológa Maroša Baroka poodhaliť viac pravdivých informácií zo zákulisia tohto monumentálneho umeleckého diela.

Jedinečnú publikáciu s viac ako tisíckou unikátnych fotografií a dokumentov oficiálne predstavia na slávnostnom uvedení do života 13. septembra na Bojnickom zámku.

Autori ju venujú Pálfimu ako poďakovanie za jeho prácu i ako ospravedlnenie za skrivodlivosti voči jeho osobe.

„Je to uznanie a zároveň morálne zadosťučinenie človeku, ktorý tu pre nás toho toľko zanechal. Obetoval roky života a obrovské množstvo peňazí. Nikto mu za to nikdy nepoďakoval a pre mnohých, vrátane vlastnej chamtivej rodiny, bol v tých časoch skôr čudákom a podivínom, pretože jeho individualitu a nadčasovosť mysle nechápali,“ vysvetľuje Barok.

Liečili ho toxickou ortuťou

V deň grófovho úmrtia príbuzní požiadali o pitvu, ktorá mala u neho potvrdiť nielen syfilis, ale aj demenciu. Tým chceli spochybniť jeho poslednú vôľu, v ktorej celý svoj majetok zanechal štátu, aby na Bojnickom zámku vzniklo múzeum.

Namiesto balzamovacieho roztoku vstrekli do grófovho tela päť litrov silno koncentrovanej chemickej látky, ktorá však preukázateľne rozkladá mäkké tkanivá i kosti.

Pochybnosti o narýchlo vykonanej pitve aj impregnácii tela, ktoré je rovnako diskutabilné, konštatuje aj odborník súdneho lekárstva z Univerzitnej nemocnice v Martine František Novomeský v posudku zo 7. novembra 2024, ktorý dali autori vypracovať.

„Pri pitve menovaného neboli vyčerpané v tom čase dostupné deskriptívne ani diagnostické možnosti hodnotenia stavu, respektíve chorobných zmien orgánov a tkanív zomrelého, čo zakladá isté pochybnosti o primárnych dôvodoch vykonania pitvy samotnej,“ vysvetľuje.

Záverečná impregnácia tela roztokom sublimátu chlóru a zinku je taktiež prinajmenšom diskutabilná a vyvoláva otázky súvisiace s cielenou deštrukciou pozostatkov zosnulého, ktorého dostatočne nepotvrdené ochorenie liečili prípravkom obsahujúcim ortuť.

„Predpoklad možného chronického syfilitického ochorenia Pálfiho len na základe nálezov na koži, štruktúrach mozgu a mozgových obaloch, v čase pitvy už pozmenených, navyše bez detailného popisu, je z hľadiska súdobej medicíny jednoznačne neprijateľný,“ konštatuje v správe jeden z najpovolanejších odborníkov v odbore patológie.

I napriek tomu grófa liečili prípravkom na báze ortuti, kalomelom.

„Vo vzorkách tekutiny vytekajúcej zo sarkofágu bola podľa výsledkov analýz viac ako desaťnásobne prekročená hraničná dávka ortute,“ vysvetlil Barok.

Novomeský vyslovuje zároveň úvahu o tom, že Pálfi prekonal dva ľahšie ataky krvácania do mozgu, takzvané mozgové porážky, ktoré prežil. Nijaké iné významné a jednoznačné chorobné nálezy na mozgu v pitevnom protokole popísané neboli.

„Zúženie mozgovej kôry je u osôb vyššieho veku obvyklé a tento nález nie je možné dávať do súvislosti s kognitívnymi a celkovými mentálnymi kvalitami daného jedinca,“ uvádza.

Pre peniaze, majetok a dedičstvo

Ako sa sám Pálfi vyjadril v testamente, motívom a cieľom jeho ciest po cudzine nebolo iba to, aby urobil zadosť svojim umeleckým chúťkam, ale aby z pokladnice cudziny získal toľko, koľko bolo pri jeho finančných možnostiach len možné.

„Aby som priviezol do vlasti výtvarno-umelecké diela, a tým prispel k zušľachteniu umeleckého vkusu doma a súčasne vzbudil záujem o umenie,“ uviedol v testamente.

Gróf Pálfi zomrel ako starý mládenec bez priamych dedičov. Dvaja jeho mladší súrodenci zomreli v mladom veku a najbližším jeho žijúcim príbuzným bola sestra, grófka Gabriela Andrášiová, ktorá bola vtedy už vdova a mala svoje potomstvo.

„Stačí si len predstaviť, že niekto v rodine zomrie, všetkých vydedí a majetok dá v podstate na charitu. Je len ľudsky prirodzené, že s tým u vzdialeného príbuzenstva nepanoval všeobecný súhlas a že snahou bolo poslednú vôľu grófa spochybniť za akúkoľvek cenu,“ uviedol Barok.

Na súdoch o neplatnosť testamentu obviňovali grófa, že nereprezentuje svoj stav oblečením ani správaním, v zahraničí robí rodine hanbu a má nešľachtické milenecké vzťahy.

Mimoriadne aktívna bola najmä sestra Gabriela a neskôr aj jej dcéra Natália Sečényiová. Grófku však smrť zastihla už o pár rokov priamo po jednom z pojednávaní o dedičstvo vo Viedni. Riadením osudu umiera na tom istom mieste a takmer v rovnaký čas ako jej brat.

„Vzápätí na to ju čakal ten istý obradný proces ako Pálfiho, len s tým, že jej ostatky previezli do Rožňavy a uložili na hrade Krásna Hôrka. Na súdoch pokračovali jej potomkovia až kým so štátom neuzavreli priateľskú dohodu o rozdelení majetku,“ doplnil Kližan.

Ako uviedol, dedičia nenaplnili ustanovenia testamentu, po smrti grófa Pálfiho chodili na zámok, brali odtiaľ predmety, vzácne zariadenie a v honbe po peniazoch a bohatstve ho rozpredali.

Grófov odkaz tu zostáva

„Je nespochybniteľné, že napriek týmto všemožným tendenčne realizovaným úkonom ich snahou nebolo zrejme ani tak poškodiť meno samotného grófa, ako zneplatniť merito výroku jeho závetu, ktorým vydedil všetkých príbuzných,“ konštatujú v publikácii jej autori.

Podľa autorov spôsob, akým gróf štylizoval samotný testament, akým rozdelil svoj majetok, ako až do poslednej chvíle aktívne riadil náročnú prestavbu Bojnického zámku, nehovoriac o jeho zahraničných cestách, svedčí nielen o jeho fyzickej, ale i duševnej kondícii, a to i napriek chorobám a veku.

„Dnes je preto namieste očistiť jeho meno a prijať fakt, že s majetkom, ktorý zdedil a sám systematicky zveľadil, naložil starnúci gróf podľa svojho uváženia a daroval ho tam, kde to pokladal sám za prospešné a najmä zmysluplné. To že to nedopadlo úplne podľa jeho predstáv, treba pripísať už na vrub niekomu inému,“ vysvetlili autori.

Podrobne preskúmali celý sarkofág

„Spúšťačom záujmu bola pre nás informácia o tom, z čoho je sarkofág grófa Pálfiho vlastne vyrobený. Prezradili ho amonity, skameneliny ulitníkov v jeho štruktúre. Dlho sa hovorilo totiž o klasickom mramore. Ide však o hľuznatý druhohorný jurský vápenec, obchodne nazývaný aj salzburský mramor,“ prezradil Barok.

Sarkofág skúmali veľmi podrobne a ako prví mali možnosť vidieť vo farbe aj jeho vnútro, ktoré odhalilo oveľa viac podrobností a vyvrátilo viaceré tvrdenia spred tridsiatich rokov, kedy sa do jeho útrob pozeralo po prvý raz s menej dokonalou čiernobielou technikou.

„Použili sme aj ultrazvuk a zisťovali všetky technické detaily, vnútro sme skúmali tiež georadarom, aby sme získali skutočný obraz o celkovej konštrukcii a vedeli urobiť všetky potrebné prepočty do úplných detailov. Použité technológie boli nedeštruktívne, čiže nijako nepoškodzovali skúmaný materiál,“ informoval Barok.

Celý sarkofág má hmotnosť takmer tridsať ton a je poskladaný z 87 častí, pričom najväčšia z nich – vrchný ihlanový príklop má šesť a pol tony. V Innsbrucku ho tesali kamenári pod vedením majstra Leopolda Seebera rok a pol podľa plánov Andreasa Colliho. Podľa zistení autorov však nebol určený pre grófa Pálfiho.

„To, že sarkofág s pôvodnými parametrami bol pripravovaný pre niekoho iného, pravdepodobne pre biskupa Tomáša Pálfiho, je nesporné, pretože truhla grófa Pálfiho sa dnu jednoducho nezmestila. Kamenári museli dorobiť stredovú obruč ako rámik, ktorým sa úložné miesto nadvihlo a vytvorilo potrebný priestor,“ upresnil.

Ako autori publikácie uvádzajú, existuje dokonca zápis korešpondencie medzi zámkom a výrobcom v innsbruckom Wiltene, v ktorom sa píše, že údržbár Bojnického zámku môže kvôli priestoru odpíliť z nožičiek na truhle, aby sa tam zmestila.

„Aj z tohto dôvodu je truhla s grófom v sarkofágu naklonená a Pálfiho hlava smerujúca k oltáru sa tak dostala asi šesť centimetrov nižšie oproti nohám. Podľa originálu parte, ktoré je v nemčine, sme získali informáciu, kde a z čoho bola jeho truhla vyrobená,“ ozrejmil Barok.

Bronzová rakva je v relatívne dobrom stave a pri nohách jeho excelencie je obdĺžnikové puzdro s dokumentmi. Nielen o tom, ale aj o množstve ďalších nových zistení bude možné dočítať sa v novej knihe.