Kúzelníci s drôtom dokážu neuveriteľné veci. Jednoduchým trikom zmenia jeho štruktúru

NEDOŽERY-BREZANY. Pred desiatimi rokmi sa upísal drotárstvu. To, čo kedysi držalo pokope gazdovské hrnce, dnes pod jeho rukami ožíva v podobe umeleckých misiek, košíkov a ozdôb. Tvorí s veľkou precíznosťou, trpezlivosťou a rešpektom k minulosti.

Remeselno-výtvarné zručnosti si priniesol Tibor Bartoš, 69-ročný dôchodca z obce Nedožery-Brezany v prievidzskom regióne, z detstva od otca, ktorý ho všeličo naučil.

Od včelích úľov, drevených rámikov cez slamené a prútené košíky, kombinovať drevo s meďou, cínom či mosadzou, až k čiernemu železnému drôtu, ktorý dokáže tvarovať podľa vlastných nákresov a predstavy.

Remeslo zapísané do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO prežilo aj vďaka nadšencom ako je on. Uchováva našu históriu, rozvíja fantáziu, zručnosť a umeleckú tvorivosť. Vytvorené originálne diela nám prinášajú radosť aj úžitok.

Nevšednému koníčku sa venuje vždy keď má chuť a čas. Viac prezradil Tibor Bartoš v rozhovore.

Od malička som sa venoval rôznym remeselným prácam. Viedol ma k tomu otec. Začínali sme s drevom, robili rámiky, úle, neskôr košíky z vŕbového prútia. Otec ma naučil, kedy a kde prútie strihať, aby sa hodilo na pletenie. Potom prišla slama, vyrábali sme z nej všetko možné, praktické aj ozdobné. Nasledoval sústruh, na ktorom sme vyrábali vianočné ozdoby, cínovali ich, vybíjali mosadzou a leštili.

Absolvoval som drevársku školu v Spišskej Novej Vsi, kde som sa venoval navrhovaniu nábytku a interiéru. Celý život som pôsobil ako výtvarník prevažne v kultúre. Po odchode do dôchodku som sa cez inšpiratívneho kamaráta keramikára dostal na kurz drotárstva vo Vyšehradnom.

Učil nás Ladislav Fapšo, reštaurátor drotárskych zbierok v Považskom múzeu v Žiline, vynikajúci majster, ktorý sa venuje aj umeleckému drotárstvu. Za pár dní nám odovzdal svoje dlhoročné skúsenosti, techniky, tipy aj triky. Odvtedy sa tomu venujem už desať rokov.

Každodenným chlebíčkom drotárov bolo vandrovanie za prácou z miesta na miesto, preto to boli tuláci. Na jednom mieste zostali tak dlho, kým mali čo opravovať. Prví drotári začali s opravou rôznych nádob a džbánov a preto ich nazývali lekári chorých nádob. Na svoje cesty brali so sebou aj pomocníkov, chlapcov, ktorým sa hovorilo džarkovia. Boli to ich učni.

Na začiatku len haftovali, teda len spájali časti puknutého riadu. Neskôr sa naučili opletať nový riad, aby dlhšie vydržal. Najvýznamnejším výrobkom drotárov bola dlho pasca na myši.

V 19. storočí si najšikovnejší drotári zakladali dielne, kde zamestnali ďalších drotárov a učňov. Najviac dielní vzniklo v Rusku, Poľsku, Nemecku, ale aj v Amerike. Z tých najväčších dielní sa potom vytvorili drotárske fabriky. A to znamenalo začiatok konca pôvodnej remeselnej práce a začiatok priemyselnej výroby.

Len veľmi málo. Kedysi sa používal železný drôt a s tým robíme aj dnes. Stačili len kliešte, pár ručných náradí a ruky, tie sú najdôležitejšie. Dnes sú dostupné aj hliníkové, farebné drôty, tie sú mäkké, využívajú ich najmä ženy na ozdoby. Ale železný drôt ostáva základom klasickej drotárčiny.

Aby boli jednotlivé prvky rovnomerné, používajú sa rôzne pomocné prípravky. Každý majster si ich vyrába sám, podľa vlastnej potreby. Okolo tyčky si môže natáčať drôt do struny, ktorú potom sploští, alebo inak vytvaruje. Aj ja dnes používam vlastné prípravky, ktoré som si navrhol a vyrobil. Ale základom zostáva ručná práca a cit v prstoch.

Robí sa to ohňom. Hotový výrobok sa vypáli do ružova. Hrdza zhorí a drôt zostane čierny, matný. Potom sa natiera olejom, najlepšie ľanovým, ktorý nezanecháva mastnotu. Tento trik nám prezradili na kurze.

Dôležité je si to dobre rozmyslieť. Vždy si všetko kreslím dopredu, v reálnej veľkosti. Pomáha mi to vypočítať rozmery aj potrebné množstvo drôtu. Drôt sa totiž nedá dobre spájať, musí ho byť akurát, najlepšie o kúsok viac.

Je to najmä v presnosti. Každá chyba, krivé očko, hrčka alebo rozdielna vzdialenosť je okamžite viditeľná. Preto je dôležité si všetko nakresliť a naplánovať. Radšej si drôtu odstrihnem viac, ako by mi mali na konci chýbať čo i len tri centimetre. Ono sa to už totiž vrátiť nedá. Tam nastupuje z núdze cnosť. Ale to už je o nejakej tvorivej výbave autora.

Najradšej robím klasické úžitkové predmety ako sú misky, košíky, nádoby, vešiaky, stojany pod žehličky, na servítky a všetko z čierneho železného drôtu. Občas aj šperky alebo dekorácie. Záleží na tom, kto si o čo požiada. U žien sú obľúbené výrobky z farebného hliníkového drôtu, je mäkší a nebolia z neho ruky.

Najprv drôt očistím a zmäkčím, bez toho to nejde. Keby som ho chcel tvarovať rovno, bez zmäkčenia, musel by som mať stroje. Vymeriam si desaťmetrový kus, jeden koniec uchytím v pevnom bode a druhý do vŕtačky. Potom už len točím a naťahujem ho. Pomocou vŕtačky a točenia drôt natiahnem, skrátka zlomím mu štruktúru a on zmäkne. Pri tejto dĺžke sa mi predĺži až o tridsať centimetrov. Takto upravený sa už dá omotať doslova okolo prsta.

Ako kde. V mestách veľmi nie. Na veľkých jarmokoch, ako napríklad v Kežmarku, kde sa zíde vyše sto remeselníkov, je záujem veľký. Ľudia tam chodia práve kvôli takýmto veciam. Ale bežne v mestách je to bieda. Skôr po dedinách, kde majú ľudia chalupy sa tieto výrobky hodia, napríklad vešiaky, košíky, misky alebo rôzne dekorácie.

Záleží od veľkosti a zložitosti vzorov. Niektorá misa mi napríklad trvá aj osem hodín. Ak by som si rátal len päť eur za hodinu, je to štyridsať eur, ale to málokedy dostanem. Ceny preto musím prispôsobovať. Žiadny biznis z toho nie je, ale robím to, lebo ma to baví.

Je to kombinácia umeleckého vyjadrenia a pokojnej činnosti. Môžem to robiť aj v zime, doma, nikoho tým neobťažujem. Akurát zmäkčovanie robím vonku, ale zvyšok pekne posediačky, ako chcem, kedy chcem. Prináša mi to pokoj, radosť a zmysel.