Sama a peši prešla naprieč Amerikou vyše 4-tisíc kilometrov. Slovenka zodrala troje topánok

PRIEVIDZA. MARCELA KONEČNÁ, 54-ročná Prievidžanka, si splnila sen, o akom mnohí iba snívajú. Peši prešla 4280 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku (Pacific Crest Trail PCT), ktorá vedie naprieč Spojenými štátmi americkými od hranice s Mexikom až po Kanadu.

Jeden z najťažších turistických trailov na svete, prechádzajúca rôznorodými prírodnými scenériami, od púští až po zasnežené vrcholy hôr, vyžaduje mesiace príprav, odhodlania a fyzickej výdrže.

Marcela počas svojej cesty čelila extrémnemu počasiu, divokej prírode aj psychickým výzvam. Jej výkon bol mimoriadne cenný aj tým, že sa na cestu vydala úplne sama. V kategórii žien je to veľká zriedkavosť a stúpa tým na hodnote.

Vyštudovaná zootechnička, ktorá určitý čas pracovala aj v bojnickej zoo, žila úplne bežný život. Pred desiatimi rokmi sa náhodne ocitla v Kalifornii, na návšteve priateľov a tam stretla svojho súčasného manžela. Hoci o niečo neskôr, ale konečne našla to, čo tak dlho hľadala – šťastie a pokoj.

Jej športovou prioritou bol snowboard, v turistike až tak doma nikdy nebola. Všetko sa zmenilo keď mala 48 a na svet sa pozrela z vrcholu najvyššieho kopca v Sierra Nevade. Viac povedala v rozhovore počas návštevy Slovenska.

Inšpiroval ma film Wild, ktorý je o divočine a extrémnych zážitkoch. Takmer polovica trasy PCT prechádza divočinou. Mala som 48 rokov, keď som urobila prvý týždňový a potom dvojtýždňový pobyt v pohorí Sierra Nevada a dvakrát vyšla na najvyššiu horu Mount Whitney.

Tam som sa prvýkrát stretla s písíťákmi. Nevedela som si to ani len predstaviť, že niekto vydrží celého pol roka putovať. Vtedy som sa rozhodla.

O povolenie sa žiada v októbri. Dovtedy som si všetko podrobne naštudovala. To nie je výprava, pri ktorej si nakúpite zásoby a vyrazíte. Musíte predovšetkým pochopiť, ako to celé funguje.

Aký budete mať výstroj, kadiaľ vedie trasa, aké sú možnosti pre dopĺňanie stravy, posielanie balíkov, kde sa dá schádzať z trailu, aké sú pravidlá a množstvo ďalších podstatných drobností.

Potom som sa zaregistrovala a čakala na mail s termínom losovania. Kapacita je maximálne 40 ľudí na jeden deň. Musíte vedieť kedy chcete ísť a trafiť ten termín, hoci aj ráno o druhej. Na reakciu máte niekoľko sekúnd. Na celý prechod môže trvať maximálne šesť mesiacov, ak si to chcete aj užívať.

Povolenia sú zadarmo, ale výstroj a všetky náklady na jedlo a výdaje počas cesty sa vyšplhajú dosť vysoko.

Mňa to celé stálo asi desaťtisíc eur. Ale to som si dopriala vynikajúcu výstroj, takmer za tri tisícky. Všetko musí byť mimoriadne ľahké a niečo to musí vydržať, lebo každé zbytočné kilo sa počíta. Jedlo je drahé, je to špeciálna, vysoko kalorická strava. Rovnako aj služby v okolí trailu, keď ich potrebujete využiť sú v dvoj až trojnásobkoch cien.

Kedy ste vyštartovali?

Presne prvého apríla a skončila som 20. augusta. Ak dobre počítam, trvalo mi to asi 142 dní, štyri a pol mesiaca.

Nie všetci sa ale takto ponáhľajú. Mnohí si cestu užívajú, nikam sa nenáhlia. Ja som iný typ. Rada si dávam výzvy. Napríklad v Oregone sa mi podarilo trikrát ísť denne 65 kilometrov.

Je presne určená, aj keď je na mnohých miestach takmer neviditeľná. Značky na nej niekde sú, aj nie sú a na viacerých miestach sa splieta s inými trasami. Prechádzate viacerými štátmi a všade platí niečo iné. V divočine však nenájdete nič, tam sa nikto o nič nestará. Apka, podľa ktorej idete, vás naviguje veľmi presne.

Najťažší moment som paradoxne zažila pred rokom, keď som PCT skúšala prejsť prvý raz.

Vydržala som polovicu trasy, tri mesiace. Potom som na rovnom chodníku zakopla o kameň a rozbila si hlavu. Dva dni mi trvalo prísť na najbližší zjazd a dostať sa na ošetrenie. Počas cesty som však extrémne schudla.

Som ťažký celiatik a mám rýchly metabolizmus. Keďže denný výdaj energie sa tam pohybuje až na hranici päťtisíc kalórií, rýchlo som stratila 15 kilogramov. Prvý išiel tuk a potom telo začalo požierať svaly. Skazu dokončil ťažký batoh, ktorý som niesla. Po mesiaci trápenia som si už necítila chodidlo a mykalo mi nohou. S plačom som to vzdala.

Keď to raz vyskúšate, zamilujete si to. Hikerský život je skrátka úžasný. To je proste iný svet, ktorý by niekomu možno pripomínal bezdomovcov, alebo štýl tulákov s batohom na chrbte. Keď ste v divočine dlho, zapáchate. Niekedy sa podarí umyť raz za týždeň. V čom kráčate, v tom aj spíte. Akékoľvek čistiace prostriedky sú na trase zakázané. Strážcovia parkov môžu skontrolovať vaše povolenie na prechod národných parkov a v oblastiach, kde je to povinné, aj bear canister.

V púštnej Kalifornii stúpala teplota až do päťdesiatky. Keď som videla v diaľke helikoptéru, vedela som, že si niekto privolal pomoc. Veľa hikerov to tento rok vzdalo práve v púšti. Tam som si poplakala aj ja. Sólo prechod je vždy veľmi náročný. Keď som sa dostala do signálu, volala som manželovi, aby ma povzbudil.

Na trase nás často zachraňovali domáci dobrovoľníci, anjeli pocestných, trail angels a magic. Do púšte, na rôzne miesta, vozili vo vakoch a kanistrách vodu. Bola síce teplá, ale bola to voda.

V divočine vám napríklad prostredníctvom informácie v apke ponúkli, že sa u nich môžete osprchovať, najesť a prespať. Skrátka anjeli, ktorým sa dáva iba symbolický poplatok pár dolárov. Sú to väčšinou ľudia, ktorí sa na PCT nemôžu dostať, buď z finančných, alebo zdravotných dôvodov. Žijú ale blízko a chcú byť toho súčasťou.

Základom sú informácie, ktoré získate pred cestou. Treba si všetko dobre naplánovať a nenechať nič na náhodu. Potom presne viete, kedy, kde a s akým predstihom si môžete dať niečo poslať. Sú miesta, kde sa dá z cesty odbočiť, navštíviť obývané časti s civilizáciou a doplniť to, čo potrebujete. Takýchto zastávok je veľa, lebo na chrbte by boli väčšie zásoby príliš ťažké.

Všetko je na báze sušených vecí. Nakupujú sa v špeciálnych obchodoch vo veľkých baleniach a potom sa prebaľujú na cestu. Sú to veľmi kalorické jedlá, proteinové tyčinky, sušené mäsá a cukry. Sladkosti sú až príšerne sladké, lebo to potrebujete, aj zemiakový prášok a sušený tuniak.

Keď sa potom z pustatiny dostanete do mestečka, chcete veľa jesť a tak si doprajete všetko až nad mieru. Je to niekedy šialené prejedanie sa po všetkých tých dňoch plných tyčiniek a sušených vecí.

Sú oblasti v ktorých musíte mať so sebou „bear canister“ akúsi nádobu na ochranu jedla.

Je to špeciálna umelohmotná kanistra, ktorú nedokáže medveď otvoriť. Do nej sa ukladá všetko, čo akýmkoľvek spôsobom vonia alebo pripomína jedlo. Robí sa to preto, lebo v tých oblastiach je od 30 až do 50-tisíc medveďov. Zaútočiť na vás môžu práve na základe jedla.

Je to jediná nádoba, ktorú medveď nedokáže otvoriť. Ukladala som ju dosť ďaleko od stanu a keď som mala šťastie, ráno bola len o pár metrov ďalej. Medvede sa s ňou pohrali a nechali ju tak. Nie vždy to tak ale musí dopadnúť. Niekedy nádobu s jedlom už nenájdete.

Potrebujete aj lopatku na toaletu a dostatočne hlbokú jamu, ktorú zver nevyhrabe. Použitý papier nesmiete odhodiť. Všetko sa berie so sebou. Ochrancovia prírody v parkoch sú mimoriadne prísni. Lopatka je skrátka povinná výbava každého hikera, či na dlhej alebo krátkej trase.

Na PCT zažijete všetky druhy počasia. Dokonca, čím viac sa približujete ku Kanade, tým častejšie a drsnejšie bývajú zmeny. Štyri ročné obdobia sú aj v jednom dni. Ráno je snehová víchrica, cez deň pečie nemilosrdne slnko, potom začne pršať a nakoniec padne taká hustá hmla, že ste nonstop mokrí a klepete sa od zimy.

Srnky sú tam také krotké, až tak, že prídu až k vám a v noci vám oblizujú výstroj. Medveďa som raz musela odháňať palicou a krikom, bolo to na severe Kalifornie. Pumy, ktorých je tu tiež veľa, vás len sledujú, ale vy to cítite. Ešte ďalej na severe sú aj kojoty a vlci, ale aj tieto zvieratá sú plaché.

Najnebezpečnejšie sú prekvapivo drobné stvorenia, zemné veverice, alebo sysle. Stačí chvíľka nepozornosti a máte v batohu dieru, najmä ak im z neho niečo zavonia.

V púšti sú to štrkáče, ich uhryznutie môže byť smrteľné. Tam je jediná pomoc stlačiť na telefóne SOS. Záchranný vrtuľník príde veľmi rýchlo a väčšinou aj včas.

Brodenie je asi najnebezpečnejšou časťou výpravy. Rieky sa dajú prechádzať len vo dvojici.

Tento rok som si počkala pred Sierrou, v takom malom hikerskom mestečku na menšiu vodu asi týždeň a potom som hľadala brody s jednou Češkou, s ktorou som aj chvíľu išla. Rieky nebývajú široké ani hlboké, ale sú mimoriadne silné a ľadové. Už sa v nich utopili dve ženy, čo ja viem.

Ak máte skúsenosti s používaním mačiek a cepínov, hory prejdete cez sedlá pomerne bezpečne. Treba sa dobre aklimatizovať nestriedať rýchlo výšky, mať potrebný výcvik a hlavne rešpekt. Aj v horách sa už stali nehody.

Asi skôr fyzicky. Cítim sa byť psychicky pomerne odolná. Na PCT sa však už rozplakalo veľa mužov, ktorí to nezvládli a museli predčasne skončiť. Sú to silné emócie, ktoré prichádzajú aj z dôvodu extrémneho zníženia hmotnosti vášho tela. To, ako keby vám preskočilo.

Odrazu sa vám všetko zdá iné, než je. Je to obrovské vypätie, ktoré každý nezvládne. Tento rok som pred cestou nabrala takmer desať kíl a počas trialu schudla 12. To bola dobrá príprava.

Tým, že som išla na jar, boli to prekvapivo púštne oblasti, kde kvitli obrovské množstvá rôznych druhov kaktusov.

Výnimočná bola aj Sierra Nevada s množstvami topiaceho sa snehu, ktorý sa valil dole vodopádmi. Milo ma prekvapil aj Washington prírodou, pripomínajúcou tú slovenskú. V Oregone to boli sopky a obrovské vulkanické partie podložia, po ktorých sa kráča aj celé dni.

Ťažko povedať, keď každý deň zažijete veľa nového. Ale pre mňa to bol asi ten hikerský spôsob života a tá úžasná sloboda, ktorá sa s ním spája. Napríklad ich mená.

Dávajú si ich navzájom. Ja som v tom svete Lucky, ale poznám aj Tečúcu vodu, Smrdiacu nohu, Štrkáča, Prdiaceho, alebo Suché uhryznutie – to je, keď niekoho pohryzol štrkáč a on mal obrovské šťastie, že had bol bez jedu, to sa stáva naozaj výnimočne.

Odrazu zistíte, ako málo toho k životu potrebujete a koľko vecí okolo vás je zbytočných. Je to nonstop meditácia, dokonalé prečistenie hlavy. Idete púšťou, medzi sopkami, potom hustými lesmi a vysokými horami. Všetko vás síce bolí, ale srdiečko a duša sa lieči, je v siedmom nebi. Na to, aby sme boli skutočne šťastní potrebujeme veľmi málo. Len to stačí nájsť.