Policajti mali vždy iba jediného nepriateľa, politikov, tvrdí bývalý policajt, ktorý chcel byť kňazom

SEBEDRAŽIE. Ján Chalupka, 81-ročný dôchodca zo Sebedražia v Prievidzskom okrese, vyštudoval fakultu ochrany štátnych hraníc na Vysokej škole Zboru národnej bezpečnosti v Holešove pri Zlíne. Pôvodne chcel byť farárom.

Do školy, ktorá mala aj jednu fakultu špecializovanú na výučbu budúcich dôstojníkov štátnej bezpečnosti, sa dostal i napriek tomu, že jeho otca označili za kulaka (dnes by to bol samostatne hospodáriaci roľník, v časoch kolektivizácie, za socializmu, nepriateľ štátu), obvinili za krádež, zatvorili a traja bratia jeho matky ušli do Kanady, Ameriky a Juhoslávie.

„Môj otec nikdy nič neukradol, ušili to naňho, lebo odmietol ísť do družstva aj strany. Keď ma verbovali k bezpečnosti, povedal som im pravdu, aj o bratovi, aj o sebe, že som rebel a miništrant. Aj tak ma nakoniec zobrali, potrebovali nabrať ľudí s roľníckym rodokmeňom,“ vysvetľuje.

Chalupka sa narodil v sene na roli v rodine gazdu v Novej Bystrici. I napriek tomu, že túžil byť od detstva farárom, vyučil sa za zámočníka a z prvej výplaty kúpil otcovi rádio, druhé v dedine, z ktorého sa počúvala Slobodná Európa. Za lepším platom odišiel do ostravských baní, pod zem, na siedme poschodie. Mal sedemnásť.

„Robili nábor, ponúkli príspevok tri tisíc, k tomu lepší plat, tak som to podpísal. Fáral som ako pomocník mašinkára do hĺbky viac ako 800 metrov. Zažil som tri banské výbuchy a vo voľnom čase som behával súťažne za Karvinú,“ dopĺňa Chalupka.

Počas vojenskej služby v pohraničí behával útvarové a brigádne súťaže. Vynikajúce športové výsledky ho dostali až do banskobystrickej Červenej Hviezdy. Na pretekoch sa stretol aj s legendárnym slovenským bežcom a viacnásobným olympionikom Jozefom Plachým.

Behal až tak dobre, že si ho všimli a keď v baniach po vojne skončil, už ako príslušník zboru mohol súťažiť vo viacerých disciplínach, vrátane biatlonu a maratónu. Keďže vojenčinu absolvoval na hraniciach, poslali ho slúžiť na slovensko-poľské pohraničie na Suchú Horu.

„Volali ma Biely kôň, bol som blondiak a okolo hraníc som v rámci tréningu, behával aj vo voľnom čase, v zime zas na bežkách. V tej dobe načierno prevážal každý a všetko, od ihly až po koňa. V dedine nepašoval len Svätý Florián a ešte jedna socha svätca. Pašeráci mali nervy, netušili, kde a kedy sa zjavím,“ prezrádza Chalupka.

V 68. roku napísal Dubčekovi list, v ktorom žiadal o zvýšenie dôchodku pre svojho otca, ktorý dostával mesačne 137 korún. Odpovedali mu a otcovi, v rámci politickej rehabilitácie, zvýšili dôchodok na 567 korún. Na hranici, ako príslušník, získal aj prvé praktické skúsenosti a rady od skúsenejších kolegov.

„Dobrý policajt musí počuť šepot na sedem metrov, nesmie prejsť peši za hodinu viac, ako dva kilometre a musí vidieť za každý roh, prízvukoval mi zakaždým náčelník, keď ma ako holuba zaúčal,“ dodáva Chalupka.

O tri roky začal navštevovať strednú kriminalistickú školu v Žiline a pokračoval na vysokej v Holešove, na fakulte ochrany štátnych hraníc. Pôvodne si chcel zvoliť fakultu práva, ale nedali mu na výber. Nebol v strane.

„Učili nás tam všeličo, ale hlavne veľa zbytočností. Hranicu som veľmi dobre poznal, nepotreboval som vedieť podrobnosti o ostnatých drôtoch, valcoch, výkopoch, vodných prekážkach, stanovištiach, všetko som to poznal z praxe a veľmi dobre vedel, ako to funguje a aj nefunguje,“ prezrádza.

Titul doktora práv získal, až keď vstúpil do strany. Príliš mu to ale nepomohlo. Pre svoj kulacko-roľnícko-rebelský pôvod a neustále kontakty s cirkvou, ho ako nie príliš presvedčeného ateistu, poslali opäť na hranice. V okrese Čadca, kde bol neskôr aj náčelníkom ochrany štátnych hraníc, strávil dvadsať rokov.

„Bol som tam už v 68. ako vojak a prežil som tam aj Nežnú v 89. roku. Zažil som dve revolúcie na tých istých hraniciach a videl naozaj všeličo. Pápeža Jána Pavla II. som stretol na poľskej strane hraníc ešte ako arcibiskupa Krakova Karola Wojtylu krátko predtým, ako sa stal kardinálom. Pili sme spolu na chate čaj a dali sa do reči,“ upresňuje Chalupka.

Osobne poznal aj kráľa Oravy podnikateľa Babinského, jedného z pionierov podnikania za socializmu, ktorého tesne pred 89-tym aj odsúdili a poslali sedieť. Podľa Chalupku sa o ňom viac narozprávalo, než aká bola pravda. Už vtedy boli podľa neho väčšími mafiánmi zneužívajúcimi moc skôr čelní predstavitelia štátu, než sám Babinský.

Pár rokov pred Nežnou sa v okolí Novej Bystrice, na Brýzgalkách, mal možnosť stretnúť s viacerými známymi osobami disentu, ktorí sem pravidelne prichádzali a diskutovali. Boli medzi nimi Langoš, Havlová a mnohí ďalší.

„Počas návštevy Matky Terezy na Slovensku v deväťdesiatom som mal možnosť stretnúť sa s ňou v Čadci. Po Nitre to bolo druhé miesto, ktoré u nás vtedy navštívila. O rok na to som na Orave skončil,“ dodáva.

Po ukončení kariéry na hraniciach sa pán Chalupka venoval práci v oblasti ochrany verejného poriadku. Niekoľkokrát sa s manželkou sťahovali, až nakoniec skončili na hornej Nitre v obci Sebedražie. Dnes tu žije už len sám, deti sa poženili a odišli.

„Polícia prešla od mojich začiatkov mnohými zmenami, ale rešpekt ľudí sa dnes často stráca, rovnako, ako človečina. Podľa mňa umením nie je ubližovať, ale pomáhať, čo sa tiež už veľmi nenosí. V minulosti sme sa snažili byť kolektív a rešpektovať sa. Dnes sa každý ženie za funkciou. Mnohé sa síce zmenilo, ale to podstatné, čo nebolo dobré, zostalo. Policajti mali odjakživa iba jediného nepriateľa, politikov,“ uzatvára Chalupka.