Jej rukami prešli tisícročia histórie, stovkám pokladov vrátila pôvodný lesk a zašlú slávu

Jej svetom bolo vždy umenie. Študovala ho a neskôr sama tvorila. Kovy a drahé kamene, ktoré absolvovala počas štúdia v Kremnici, vystriedala prax pri obnove pamiatok, odlievaní a reštaurovaní. Spoznala nové materiály a vyskúšala viaceré techniky.

Najviac zo všetkého jej však učarovala keramika. Tej sa venovala dlhé roky vo svojej vlastnej dielni. Vymýšľala a tvorila. Potom prišla rodina. Život na voľnej nohe vymenila za stále zamestnanie. Prešla do ticha histórie a zakotvila v depozitári múzea.

Jej úlohou už nie je vymýšľať a tvoriť vlastné umelecké diela. Etický kódex konzervátora vyžaduje pravý opak. Do detailu a s maximálnou precíznosťou vracať stáročným veciam ich pôvodný vzhľad. SILVIA VADOVIČOVÁ , vedúca oddelenia ochrany zbierok Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi prešla na druhú stranu. Viac o svojej práci prezradila v rozhovore.

Predovšetkým je to pre mňa veľký rozdiel oproti tomu, čomu som sa venovala vo voľnej tvorbe, napríklad pri keramike. V podstate som sa dostala na úplne inú stranu umenia. Nie som ani jeho divák a už vôbec ho nemôžem tvoriť.

Zo začiatku to nebolo pre mňa jednoduché, ale časom som si zvykla, prispôsobila sa a teraz je to rovnako fascinujúce ako bola moja tvorba. A to i napriek tomu, že tu je akákoľvek invencia doslova zakázaná. Pracujem s vedomím, že zanechávam pre budúce generácie autentické zdroje informácií, ktoré majú nesmiernu historickú, kultúrnu, vedeckú a spoločenskú hodnotu.

Pri konzervácii ide o zachovanie autenticity predmetu, aby sme nenarušili jeho historickú a kultúrnu hodnotu. Musíme zaznamenať každý náš krok na ceste k obnove múzejného predmetu, od fotografickej dokumentácie pred zásahom, cez opis postupu o vykonanom zásahu, zozname použitých materiálov, chemikálií a metód, až po záverečný zápis a fotodokumentáciu po zásahu. Z tvorcu som sa stala ochrankyňou minulosti a dnes ma to napĺňa.

Stav každého predmetu posudzujem osobitne. Vykonám analytický, nedeštruktívny prieskum. Musím zdokumentovať všetko, čo robím, fotograficky aj písomne. Zapíšem materiály, metódy, postup práce. Najdôležitejšie a zároveň najťažšie je zvolenie vhodného spôsobu konzervovania, čo sa odlišuje pri každom type materiálu. Textil, drevo, keramika, kov, papier, sklo či prírodniny, každý druh materiálu si vyžaduje iný prístup, ako aj miera poškodenia daného predmetu. Je to doslova detektívne skúmanie, spájajúce viacej vied dohromady.

Napríklad pri rekonštrukcii, teda dopĺňaní chýbajúcich alebo oprave poškodených častí textilného predmetu sa vždy snažíme nahradiť tieto časti autentickými prvkami. Pokiaľ máme možnosť, používame staré tkaniny, nite a komponenty z textílií, ktoré boli darované do múzea, ale neboli schválené komisiou na tvorbu zbierok a neboli zaradené do zbierok múzea. Prieskumom určená a overená pôvodná podoba je prvoradá.

Je to množstvo zbierkových predmetov z rôznych materiálov. Napríklad súkenný kabát grófa Ľudovíta Apponnyho z roku 1909, uhorského poslanca a diplomata. Bol vcelku v dobrom stave. Potom dvojrohý klobúk Karola Apponnyho, rakúsko-uhorského maršala. Tieto predmety majú nielen historickú ale aj vysokú estetickú hodnotu.

Zaujímavá bola práca na čepcoch, takzvaných zlatohlavoch z Prievidze a Nitrianskeho Pravna, ktorých máme v zbierkach až 127 kusov. Ide o meštianske čepce so zlatou alebo striebornou čipkou. Ich základ je z tvrdšieho papiera, podšívka z potlačeného plátna a vrch tvorí väčšinou brokát alebo zamat, spodný okraj je lemovaný hodvábnou stuhou. Výzdoba je z továrenských čipiek vyrobených z kovových nití. Ide o niť omotanú tenkým kovovým prúžkom. Tie čepce boli hotovým majetkom a nosili sa len pri slávnostných príležitostiach, čomu zodpovedá aj ich majestátny vzhľad.

Pri etnologických predmetoch ide najčastejšie o ľan, konope, bavlnu a vlnu. Pri meštianskych odevoch je to často hodváb, brokát a taft. Textílie z prírodného hodvábu sú veľmi náročné na ošetrenie, ničí ich svetlo aj drobný hmyz alebo vlhkosť. Niekedy sa doslova rozpadnú na prach. Skladovať takéto predmety nie je vôbec jednoduché, niekedy stačí malá zmena vlhkosti a teploty prostredia a exponát je nenávratne stratený.

Textílie by mali byť uložené približne pri teplote 15 až 20 stupňov Celzia a vlhkosť by nemala kolísať pod 45 a nad 65 percent. Taktiež prach a chemické nečistoty vo vzduchu spôsobujú opotrebovanie textilných vlákien.

Väčšinou formou darovania. Po zvážení niekoľkočlennou odbornou komisiou, kde sa posudzuje mnoho faktorov a kde jedným z nich je aj ten, či sme schopní predmet v našich podmienkach odborne ošetriť a následne vhodne uložiť v depozitári.

Po prijatí je predmet popisovaný, je mu pridelené prírastkové a evidenčné číslo a potom sa musí v čo najkratšom čase dostať na naše oddelenie ochrany zbierok do konzervátorských dielní, kde prejde dezinfekciou, dezinsekciou, celkovou sanáciou, aby sa predišlo zaneseniu mikroorganizmov, baktérií, molí, červotočov a podobne do depozitárov.

Nakoniec sa odborne ošetrí. Až potom sa uloží do príslušného depozitu. V depozitári máme uložených vyše tristotisíc zbierkových predmetov.

Na ich odborné ošetrenie sme tu totiž len traja konzervátori. Každý z nás je zameraný na iný materiál. Kolega sa venuje prevažne drevu a kovu a tretia členka tímu sa špecializuje na papier a prírodniny. Momentálne konzervuje osemsto stranovú modlitebnú knihu z roku 1820 písanú švabachom.

Kolega pracoval nedávno napríklad na drevenej maľovanej truhlici z konca 19. storočia s tajnou zásuvkou so sofistikovaným bezpečnostným priečinkom, ktorý bol objavený práve pri konzervácii a ohýbanej stoličke značky Thonet, kde dopĺňal chýbajúci ratanový výplet sedáku.

V depozitári dodržiavame prísne pravidlá usmernené internou smernicou múzea, aby bola zabezpečená maximálna ochrana predmetov. Je prísne organizovaný, s oddelenými priestormi s ohľadom na jednotlivé materiály a bez možnosti vstupu nepovolaným osobám. Čiže bežný človek sa do priestorov dedozitára z bezpečnostných dôvodov nedostane. Predmety si môže obhliadnuť na aktuálnych výstavách.

Každý z týchto priestorov má svoje špecifiká. Dôraz sa kladie na svetelne, vlhkostne a teplotne vyhovujúce podmienky pre každý druh materiálu, nakoľko si každý materiál vyžaduje iné rozpätie. Svetlo je eliminované špeciálnymi žalúziami a ochrannými fóliami. Každodenné merania teploty a vlhkosti sú nevyhnutné. Našim najväčším nepriateľom sú najmä plesne a vysoká vlhkosť, huby a živočíšni škodcovia. Preto je nesmierne dôležitá aj preventívna ochrana zbierkových predmetov, čo obnáša pravidelné kontroly priestorov i predmetov.

Od praveku, cez stredovek, novovek až po súčasnosť. Predmetov nie je len veľa, ale aj rozsah období, ktoré zastupujú je mimoriadne široký. V archeológii môžeme hovoriť o exponátoch s vekom niekoľkých miliónov rokov. Do vzdialenejšej histórie sa však dostávam aj ja a to cez keramiku. Momentálne rekonzervujem keramickú nádobu lužickej kultúry z doby bronzovej.

Zbierka predmetov v našom depozitári je nesmierne široká, patria do nej predmety z archeológie, etnológie, histórie, numizmatiky, výtvarného umenia, geológie, botaniky, zoológie.

To je individuálne. Môže sa to merať hodinami, dňami alebo dokonca mesiacmi. Ide o to, ako je daný predmet poškodený, aká technika rekonštrukcie sa zvolí a či je dostupné všetko potrebné na jeho obnovenie. Potom sú to aj technologické postupy veľakrát časovo náročné. Je to vždy o predmete a náročnosti toho, čo sa s ním musí urobiť a individuálnom prístupe konzervátora.

Dôležité pravidlo pri rekonštrukciách a scelovaniach je aj použitie reverzibilných materiálov, hlavne pri lepení, to znamená, že musíme zvoliť lepidlo, ktoré sa bude dať v prípade potreby v budúcnosti odstrániť. Tiež je nevyhnutné sa neustále vzdelávať v danej oblasti, keďže sa technológie a materiály vyvíjajú a zdokonaľujú.

Sú také. Niektoré utrpia najmä dlhodobým skladovaním pri nevhodných podmienkach. Na niektorých sa neúprosne podpíše čas. Čím viac času uplynie, tým je degradácia väčšia. Niekedy sa to môže stať pri textile, papieri, ale aj pri novodobých umelých hmotách. Exponát sa doslova zmení na prach a tam už niet žiadnej pomoci. Našťastie sa to stáva len zriedka, vďaka neustálej kontrole a včasným zásahom.

Obávam sa, že toho bude oveľa menej. Materiály nie sú trváce a kultúre dominujú digitálne produkty. Všetko ukáže čas.