Dubajský šejk jej ponúkol biznis, vlastnú predajňu s kraslicami, odmietla a ďalej maľuje na Slovensku

ĽUDMILA BÁTOROVÁ z Veľkej Lehôtky v okrajovej časti Prievidze je odborníčka na tradičné maľovanie kraslíc. Venuje sa im už viac ako 25 rokov. Jej srdcovkou sú ľudové tradície a všetko, čo je s nimi spojené.

Pestrofarebné maľované vajíčka jej otvorili dvere do sveta. Na kontraktačnom veľtrhu v Dubaji vajíčka s jednoduchými vzormi ľudových motívov obdivovali aj bohatí šejkovia. Najviac ich šokovalo, že neboli na predaj.

Minulý rok v decembri oslávila sedemdesiatku a vôbec neľutuje, že dala košom dubajským šejkom, ktorí boli ochotní zaplatiť za jedno maľované pštrosie vajce akúkoľvek sumu. Ponúkali jej aj vlastnú predajňu v luxusnom rezorte, ale nepochodili.

K maľovaniu kraslíc sa dostala úplnou náhodou pred rokmi cez výšivky, ku ktorým ju priviedla mama. Do rúk sa jej dostala stará vlastiveda z roku 1946, v ktorej objavila vzory na tradičné zdobenie kraslíc. Vyškrabávalo sa žiletkami a bolelo to.

Odvtedy ubehli roky. Časť z nich strávila aj ako sólistka v speváckom súbore Domovina, neskôr sa starala o kroje. Ľudové umenie sa jej životom vinulo ako farebná stužka. Zlom nastal, keď sa jej narodila postihnutá dcéra a ona to takmer nezvládla. Uvedomila si, že musí niečo robiť. Oprášila starú vlastivedu a kraslice ju zachránili.

Jej život je náročný, ťažký, ale zároveň plný krásy, ktorú sama tvorí. Musí zvládať starostlivosť o dcéru i koníček, ktorý sa stal nielen jej prácou, ale aj terapiou. Viac o sebe, tvorbe, šejkoch i sviatkoch jari prezradila v rozhovore.

Je to rozhodne iné, v minulosti to bolo oveľa živšie. Pochádzam z Bojníc a tam bola Veľká noc vždy spájaná s množstvom zvykov. Napríklad hasiči zapriahli koňa do voza plného vedier s obrovským korbáčom, ktorý vytŕčal až von. Postupne chodili od domu k domu a kúpali dievčatá. Tie, ktoré stretli vonku strčili rovno pod harajku, čo bola ručná pumpa na vodu a vykúpali ich v tečúcej vode.

Bola to veľká zábava s kopou kriku a smiechu. Tie zvyky sa odovzdávali z pokolenia na pokolenie. Keď bolo dievča okúpané muselo na koniec korbáča priviazať stužku, ako poďakovanie za oblievačku. Kúpači od nás dostali vajíčka farbené v cibuľovej šupke, do ktorých sa vyškrabávali vzory žiletkami. Všetko sa muselo stihnúť do desiatej, lebo potom už museli chlapci slúžiť pred oltárom v kostole ako miništranti.

Bola to skôr náhoda alebo zhoda okolností. Keď sa mi narodila postihnutá dcéra, prešla som si veľmi ťažkým obdobím a začala som hľadať spôsob, ako sa vyrovnať s touto ťažkou situáciou. Pamätám si, že sa mi vrátili spomienky z detstva, keď som farbila vajíčka a vyškrabávala na nich vzory. Začala som sa tomu venovať viac a keď mi do rúk prišla stará kniha, ktorá obsahovala vzory z minulosti, rozhodla som sa túto tradíciu oživiť.

Najskôr som vyšívala a vajíčka si maľovala sama pre seba. Kvôli liekom pre dcéru a nákladom na jej liečbu som začala výšivky predávať a až oveľa neskôr sa mi podarilo rozšíriť maľovanie vajíčok aj na kurzy pre ostatných záujemcov. Pomohla mi s tým kamarátka z osvetového strediska. Chodila som po dedinách a učila ženy maľovať kraslice.

Bola som vo všetkých okolitých štátoch a aj v Taliansku, Chorvátsku, Fínsku, Nemecku, dokonca až v Dubaji. Naše kraslice tam boli v centre pozornosti a keďže sme ich iba ukazovali a nepredávali, vzbudzovali o to väčší záujem.

Miestni šejkovia nepoznajú nič, čo by sa nedalo kúpiť. Za maľované vajíčko pštrosa boli ochotní zaplatiť čokoľvek. Dokonca mi ponúkali priestor na predaj v exkluzívnom rezorte a tvrdili, že už za rok si naň zarobím a môže byť môj.

Chceli, aby som naučila maľovať vajíčka aj ich dubajské dievčence, ktoré by potom v tejto práci pokračovali a ja by som to len raz za mesiac chodila kontrolovať. Bolo to v roku 2018, keď som mala 64 rokov a doma postihnutú dcéru. Nemohla som to urobiť.

Aké techniky farbenia sa používali v minulosti a aké sú obľúbené dnes?

V minulosti boli najviac používané prírodné farby. Jednou z najstarších techník bolo farbenie vajíčok v cibuľových šupkách. To sa robilo tak, že sa vajíčka varili v šupkách z cibule, ktoré im dávali krásnu tmavú farbu. Zvláštnou technikou bolo použitie púpavy alebo iných rastlín, ktoré sa na vajíčko natlačili, čím vznikali vzory. Dnes táto technika ešte stále existuje, aj keď je menej rozšírená.

Ďalšie techniky zahŕňajú použitie farieb zo sušených kvetov alebo z rôznych prírodných zdrojov, ako je cvikla alebo škrupiny z orechov. Používala sa aj kôra z dubov, ktorá dávala hnedú farbu a dokonca aj pomleté škridle, ktoré farbili na červenohnedo alebo popol. Keď sa na vajíčka niečo dávalo, lepidlom bola obyčajná múka s vodou.

S rozvojom technológie sa dnes začalo striekanie farbami, čo niektorí remeselníci využívajú, ale podľa mňa táto technika nezachováva tú pravú tradičnú hodnotu. Kým sa na vajíčko nanášala farba, ktorá bola prírodného pôvodu a dodávala mu nádherný, autentický vzhľad, striekané vajíčka sa mi zdajú byť skôr umelými výrobkami.

Dôležité je, že stále vyučujeme deti aj staršie techniky, ktoré zahŕňajú škrabanie vajíčok, voskovanie alebo maľovanie tradičnými farbami, ktoré využívajú prírodné materiály.

Vajíčka sa začali vyfúkavať pravdepodobne už v dávnej minulosti, ale je to zložité zistiť, pretože presný dátum začiatku tejto tradície nie je známy. Keď som začala robiť kraslice okolo roku 1999, vyfúknuté vajíčka už boli bežné. Bolo to veľmi praktické a trvácne, pretože sa nemuseli po sviatkoch vyhodiť.

Vyfúknuté vajíčka sú dnes veľmi populárne, pretože sa dajú dlhodobo uchovávať. S tým, ako sa tradície menili, vyfúknuté vajíčka sa stali bežným spôsobom výroby, čo tiež zjednodušilo proces tvorby kraslíc. A čo je zaujímavé, aj dnes niektorí ľudia stále používajú celé vajíčka, ktoré sa varia v cibuľových šupkách, aby sa zachovala ich autenticita ako jedla.

Pri tvorbe kraslíc sa dnes stále využívajú tradičné techniky, ako sú voskovanie, maľovanie a škrabanie. Vosk sa nanáša na vajíčko a potom sa aplikujú rôzne farby, ktoré sa nechávajú zaschnúť. Tieto techniky sú veľmi náročné na čas, pretože musíte byť veľmi precízny. Používajú sa prírodné farby, ako sú rastliny a kvety, ktoré sa používajú na vytváranie krásnych vzorov.

Ďalšou tradičnou technikou je škrabanie, ktoré sa používajú na vytvorenie jemných detailov na vajíčku. Zároveň je dôležité, aby vajíčko bolo predtým správne pripravené. Všetky tieto techniky si vyžadujú veľkú trpezlivosť a zručnosť.

Technológie majú veľký vplyv aj na dnešné remeslá, ale pre mňa je stále najdôležitejšia tradícia. Ak sa niekto rozhodne používať moderné technológie, ako sú strojové farbenie alebo techniky na farby z auta, považujem to za poškodenie tradície. Je dôležité zachovať autenticitu a odovzdať tieto techniky budúcim generáciám. Aj keď technológie pomáhajú pri práci a šetria čas, ja sa radšej zameriavam na to, čo nám zostalo z minulosti.

Moderné trendy môžu byť zaujímavé, ale ja stále preferujem tradíciu. Ak je vajíčko namaľované krásnymi vzormi, ale je to striekané rôznymi sprejmi, považujem to za výrobok, nie za umenie. Pre mňa je dôležité, aby každé vajíčko malo dušu a bolo urobené s láskou a rešpektom k tradičným technikám.

Je v tom aj kúsok našej nedokonalosti a mäkkosť ručne namaľovaného vzoru je viditeľná v každom detaile. Vždy mám pripravené dve nádoby. V jednej sú čokoládové vajíčka a v druhej tie ručne maľované. Zakaždým sa ako prvé neminú čokolády, ale kraslice, lebo v sebe ukrývajú akési veľkonočné tajomstvo s kúskom našej histórie. A myslím si, že záujem o ňu i napriek časom, ktoré žijeme, neustále rastie.

Záujem o kraslice medzi mladými ľuďmi sa mení. V súčasnosti je stále viac tých, ktorí prichádzajú na naše tvorivé dielne, ale musím povedať, že niektorí mladí ľudia nemajú také základné manuálne zručnosti, aké sme mali my. Keď sa s deťmi stretávame na kurzoch zisťujeme, že niektoré majú problém aj s uviazaním stužky alebo šnúrok na topánkach. V minulosti sme takéto veci robili automaticky.

Na druhej strane deti, ktoré majú šikovné ruky, sa na kraslice tešia. V Horonitrianskom múzeu sme organizovali kurzy počas veľkonočných týždňov a deti sa zapájali do tvorby kraslíc s nadšením. Musíme prispôsobovať výučbu veku detí, takže na hodinách sa okrem maľovania vajíčok učíme aj rôzne techniky, ako sú staré a nové metódy maľovania, od vyfúkania vajíčok až po techniky zložitejších vzorov.

Niekedy nás prekvapí, že aj keď sú niektoré deti menej zručné, stále je v nich veľký záujem a ochota učiť sa. To je veľmi povzbudivé, pretože to ukazuje, že aj dnes existuje veľký záujem o tradičné remeslá.

Nemám jedno konkrétne vajíčko, ktoré by som považovala za najobľúbenejšie. Každé vajíčko, ktoré vytvorím, má svoju hodnotu. Každé v sebe nesie kúsok mojej práce, trpezlivosti a lásky k tradícii. Preto každé vajíčko, ktoré vytvorím, má pre mňa osobitný význam.

Mojim snom je vidieť zbierku Fabergeho vajíčok na vlastné oči. Sú to skutočné umelecké diela a sú pre mňa veľkou inšpiráciou. Okrem toho sa snažím pokračovať v práci s deťmi, aby tieto tradičné remeslá nezmizli a aby ich budúce generácie dokázali udržať pri živote.