Cez deň vodiči, v noci strážnici. Majú za sebou milióny kilometrov, prepadnutia aj útoky plynom

LEHOTA POD VTÁČNIKOM. Majú najazdených milióny kilometrov. Cez deň sú to vodiči a v noci strážnici. Vodiči kamiónov sú najzraniteľnejší počas spánku. Zažili krádeže, lúpežné prepadnutia i plynové uspatia. I napriek tomu považujú túto prácu stále za celkom bezpečnú.

Vo svojich nákladných autách pôsobia síce ako tichí pútnici moderného sveta, dobre ukrytí v pokoji a izolácii od svojho okolia, ale na akcii, ktorá je stretnutím profesionálov za volantom a prepravcov nákladov na dlhé vzdialenosti, ukázali, že sa vedia aj baviť.

Stretnutie viac ako stovky priaznivcov trakerov, vodičov kamiónov a ich obdivovateľov sa na hornej Nitre uskutočnilo aj tento rok na rovnakom mieste ako predchádzajúce dva ročníky, a to opäť v areáli dopravného centra pri obci Lehota pod Vtáčnikom.

Kamióny sú opäť populárne

Záujem verejnosti o akciu má na hornej Nitre z roka na rok stúpajúcu tendenciu a hoci nejde o klasický zraz ťahačov, na aké sme zvyknutí zo sveta, láka práve pre svoju komornejšiu až rodinnú atmosféru. Potvrdila to aj Katarína Šagátová, zodpovedná za jeho organizáciu.

„Kamióny sa opäť stávajú populárnejšími. Bolo to vidieť aj na tomto zraze, ktorý bol síce pre šoférov na pozvánky, ale verejnosť mala umožnený vstup bez obmedzenia. Netradičné bolo aj to, že varili manželky kamionistov. Naším cieľom bol predovšetkým relax,“ doplnila.

Len čo vodiči slávnostne naleštených ťahačov ukončili všetky prípravné práce, záujem o do detailu prepracované interiéry prejavili aj zvedaví návštevníci, ktorých sa tu i napriek daždivému počasiu stretlo opäť mimoriadne veľa.

Organizátori pripravili pre všetkých, ktorí prišli zaujímavý sprievodný program plný súťaží a dobrej nálady. Kilometroví milionári z ťahačov sa k nim ochotne pripojili, ukázali svoje autá a prezradili veľa zaujímavého.

Cez deň vodiči, v noci strážnici

Zoltán Nagy z Lehoty pod Vtáčnikom jazdí na kamióne dvadsaťtri rokov a na jeho tachometri začínajú milióny najazdených kilometrov číslovkou tri. Mesačne ich robí okolo desaťtisíc. Vystúpiť z bezpečnej kabíny ťahača a komunikovať s ľuďmi je preňho zakaždým výzva.

„Rád jazdím sám a nikoho ďalšieho k tomu nepotrebujem. Už som si za tie roky zvykol a poradiť si viem takmer so všetkým. Som na to pripravený a neraz som si to mal možnosť celkom úspešne vyskúšať,„ dodal.

Tak ako ostatní, aj on niekoľkokrát precestoval naprieč celú Európu všetkými smermi a až na pár výnimiek považuje túto prácu na cestách za celkom bezpečnú. O niečom inom to je na parkoviskách, keď šoféri oddychujú a zároveň strážia svoje autá.

„Najzraniteľnejší sme počas spánku. V Španielsku mi dokázali vybrať z nádrží naftu i napriek dvojitému isteniu otváracieho systému. Raz som sa zobudil a v kabíne bol zlodej s mojou peňaženkou v ruke. Zahodil ju a utiekol keď zistil, že sú v nej len karty a žiadna hotovosť,“ doplnil.

Radoslav Kotrík z Partizánskeho začínal ako hasič v Leviciach. Po deviatich rokoch zmenil povolanie a stal sa vodičom. Šoférovanie veľkých áut ho lákalo odmalička. Za volantom ťahača sedáva už dvadsať rokov a najazdil viac ako dva milióny kilometrov.

„Nedá sa už dnes jednoznačne povedať, ktorá krajina je najbezpečnejšia. Na cestách pribúda nielen áut, ale aj tých, ktorí nám robia zle. V Anglicku mi napríklad rozrezali plachtu a ukradli polovicu nákladu, kolegu uspali v kabíne plynom a obrali o všetko,“ prezradil.

Kamión je i napriek tomu jeho životný štýl a zakaždým, keď si sadá za volant, prežíva svoje malé Vianoce. Rovnakú radosť má vždy, keď sa z dlhej cesty vráti bezpečne domov k svojej dlhoročnej partnerke a vnúčatám.

„Mám 53 rokov a mojím najväčším šťastím je to, že do práce chodím aj po toľkých rokoch stále s radosťou a baví ma to rovnako ako na začiatku. Pre mnohých to bude znieť možno ako fráza, ale skutočne je to tak,“ uzatvára.

Najbezpečnejším parkoviskom je rodina

Jakub Kovalčík pochádza z Oravy a do Prievidze prišiel za priateľkou a lepšou robotou. Na kamióne jazdí len šiesty rok a je pokračovateľom rodinnej tradície vodičov, ktorá sa u nich dedí z pokolenia na pokolenie.

„Najlepšie sa cítim v severských krajinách. Cesty sú širšie, ľudia oveľa tolerantnejší a šoféri až tak neriskujú. Žiaľ, mnohí vodiči osobných áut ani len netušia, že kamión nedokáže zareagovať napríklad pri brzdení tak rýchlo ako ich auto a to je občas problém,“ dodal.

Jeho priateľka Silvia si na život s mužom na cestách začína zvykať. Ako časom sama zistila, iné jej ani nezostáva.

„Dá sa to tých pár dní vydržať, ale najhoršie je asi to odlúčenie a strach, že sa môže niečo na ceste stať. Vždy sa teším, keď sa vráti domov v poriadku,“ doplnila.

Štvrťstoročie za volantom kamiónu a takmer štyri milióny najazdených kilometrov má vo svojej kariére za sebou Ján Kováčik z Handlovej, kedysi šofér autobusu.

„Svokor ma nahovoril, aby som si vyskúšal jazdiť s kamiónom a už som pritom zostal. Kedysi bola táto práca oveľa bezpečnejšia, dnes je už ťažšie hovoriť, kde sa môžeme cítiť v pohode. Asi je to až po návrate domov,“ dopĺňa.

Jeho najbezpečnejším parkoviskom je rodina. Manželka Zuzana život s vodičom nepovažuje za smutný či nudný, nič také si nepripúšťa. Podľa nej netreba len nečinne sedieť a čakať, ale mať vlastný život a zamestnať sa niečím, čo človeka baví.

„Dnes nám to už uľahčuje aj technika. V podstate sme takmer denne v spojení a tak sa cítim oveľa pokojnejšia, bez strachu a napätia. Jedlo má muž z domu a ja už len kontrolujem či je všetko v poriadku. Štyri dni v týždni zakaždým rýchlo utečú a víkendy sú naše.“ uzatvára.