Bývalý riaditeľ Bojnického zámku maľuje pokoj, aby priniesol harmóniu do života ľudí, ktorých uniesla doba

PRIEVIDZA. Ján Papco, 74-ročný dôchodca, historik umenia, autor trinástich kníh o baroku a doteraz najdlhšie slúžiaci, dnes už bývalý riaditeľ Bojnického zámku, našiel po odchode do dôchodku novú radosť zo života, maľovanie na sklo.

Táto technika, ktorej sa prvýkrát venoval už v osemdesiatych rokoch, mu poskytuje spôsob, ako vyjadriť svoje vízie, inšpirované spomienkami na detstvo, zážitkami z prírody a láskou k ľudovému umeniu.

„Maľovaniu na sklo som sa venoval už pred desiatkami rokov, no pre prácu na Bojnickom zámku som na to nemal čas. Po odchode do dôchodku som sa k tejto technike vrátil. Dnes je to pre mňa spôsob, ako vyjadriť svoje vnútorné pocity a pohľad na svet,“ hovorí Papco.

Netradičná technika maľby

Maľovanie na sklo sa líši od klasického maľovania na plátno.

„Obrázky sa maľujú na zadnú stranu skla, nie na tú, ktorú vidíte pri pohľade na obraz. Preto sa tejto technike hovorí podmaľba,“ vysvetľuje.

Celý proces je opačný, najskôr sa maľujú kontúry, potom detaily, ako sú oči, ústa či vzory na oblečení, až potom pozadie. Navyše, všetko je zrkadlovo otočené.

„Je to technika, ktorá vyžaduje precíznosť a premýšľanie. Každý ťah má svoje miesto, a ak urobíte chybu, je náročné ju opraviť,“ dodáva Papco.

Podmaľba na skle má na Slovensku dlhú tradíciu, pričom najväčší rozmach zažila v 19. storočí. Tvorili ju prevažne amatérski, ľudoví maliari, ktorých diela dnes nájdeme v múzeách aj súkromných zbierkach.

„Boli to obyčajní ľudia, ktorí maľovali svojím naivným, no nesmierne úprimným spôsobom. Ich obrazy sú jedinečné práve svojou jednoduchosťou a špecifickými pravidlami tvorby,“ pripomína Papco.

Inšpirácie z detstva

Inšpiráciu nachádza predovšetkým vo svojich spomienkach. Narodil sa na Východnom Slovensku v dedinke Bozčice, dnes časti obce Parchovany, kam sa dodnes rád vracia.

„Zostal mi tam rodný dom, ktorý som zrenovoval v pôvodnom duchu. Trávim tam tretinu roka a je to pre mňa miesto nekonečnej inšpirácie,“ hovorí.

Obraz Zvonička je napríklad spomienkou na detstvo, keď sa ako chlapec hrával pri starej zvonici v rodnej dedine.

„Zvonička bola jednoduchý drevený objekt, no pre mňa znamenala veľa. Namaľoval som ju, ako poctu tým časom,“ približuje.

Ďalším obrazom, ktorý nesie silný príbeh, je Rekviem za drevorubača. Zobrazuje osud muža, ktorého zabil strom.

„Na rovinách, kde som vyrastal, sme za les považovali už päť stromov pokope, no vždy som túžil po skutočných horách. Drevorubačov som obdivoval pre ich tvrdú a nebezpečnú prácu,“ spomína Papco.

Aj na druhom obraze sú drevorubači, ktorí na pamiatku zosnulého kolegu vyrezali do najväčšieho stromu schody, vedúce k zvonici.

„Každý rok tam niekto vystúpi a zazvoní na jeho počesť,“ dodáva.

Symbolika a posolstvá

Papco rád využíva symboly, ktoré dodávajú jeho obrazom hlbší význam. Obraz Narodenie Gorala je parafrázou na biblický príbeh o narodení Krista, zasadenou do horského prostredia.

„Goralovi prinášajú dary, ktoré sú typické pre jeho život, ako sekeru, pílu a ďalšie nástroje. Celá scéna sa odohráva v útrobách stromu, kde sú pri novorodeniatku aj zvieratá, ako srnka či vtáčik,“ opisuje.

Medzi jeho srdcovky patrí aj Nevesta hôľ, ktorá v jeho očiach stvárňuje prírodu, ako tajomnú a plodivú silu.

„Dominantou obrazu je nevesta, symbol plodnosti a života, ktorá má partu v tvare srdca. Okolo nej sú anjeli, pastieri a príroda, ktorú som zámerne zobrazil, ako trochu neprehľadnú, no zelenú a živú,“ vysvetľuje.

V obraze Svätá Rozália vzdal hold svojej manželke, ktorá miluje kvety a vtáky.

„Rozália bola svätica, ktorá zomrela v jaskyni a je spojená s kvetmi. Tento obraz som venoval svojej manželke, ako poctu jej lásky k prírode,“ hovorí Papco.

Majster štetca i pera

Autorovi insitných obrázkov nemožno uprieť snahu o tematickú i farebnú pestrosť, kompozičné kvality a remeselnú zručnosť. K tomu však treba prirátať originalitu majstrovstva slova, ktorú nedemonštruje len príbehmi, ale aj názvami svojich diel.

Ukradnutá nevesta, Čudná noc o Jáne, Láska a žiarlivosť v zbojníckych kruhoch, Pristihnutá víla, Falošní hráči, či Išli hudci horou. Srší z nich nie len príbeh, ale i roztopaš, vtip a nadhľad, ktorý naplno zažiari až v ich spojení.

Ján Papco má jasnú víziu toho, čo chce svojou tvorbou dosiahnuť.

„Žijeme v dobe plnej konfliktov a negatívnych emócií. Chcem, aby moje obrazy ľuďom prinášali pokoj a harmóniu, aby ich potešili a povzbudili,“ vysvetľuje.

Za svoj život vytvoril stovky skiel. Niektoré sú súčasťou expozícií Slovenskej národnej galérie, Slovenského národného múzea či galérií v Prahe a Trnave. Jeho diela sa dostali aj do súkromných zbierok v Amerike a na Novom Zélande.

„Maľovanie na sklo je pre mňa cesta, ako vyjadriť krásu a pokoj. Každý obraz je výpoveďou o tom, čo som prežil alebo cítil. Dúfam, že moje diela ľudí inšpirujú a potešia, možno ich urobia lepšími“ uzatvára Ján Papco.