Banku vymenila za hlinu a drahé kamene. Konečne môže robiť už len to, čo chce

KOCURANY. VIERA REČKOVÁ je žena, ktorá v sebe skrýva poklad. Nie však taký, aký by ste hľadali v trezore banky, kde roky pracovala ako riaditeľka. Jej pokladom je umelecká tvorba, ktorej sa môže konečne naplno venovať.

Túžila po tom celý život., sen sa jej splnil až na dôchodku. Z pozície učiteľky výtvarnej výchovy prešla do bankového sektoru kvôli živobytiu, ale naspäť k umeniu už len preto, že sama chcela. Najskôr k šperkom a neskôr k hline a keramike z nej.

Región hornej Nitry je mimoriadne bohatý na takéto umelecké samorasty. Šplhá sa k desiatkam a ďalšie stále pribúdajú. Konkurencia v tvorbe je vítaná a obohacujúca. Najmä ak môžete tvoriť slobodne a bez zábran.

Ona to šťastie má a praje ho každému. Ateliér v izbe rodinného domu na poschodí vonia chvíľu hlinou a keď príde čas mení sa na šperkárstvo alebo čosi iné, ako len chce. Od vídaného až po nevídané. Viac o živote a tvorbe prezradila v rozhovore.

Robila som dlhé roky v banke riaditeľku pobočky. Bolo to síce stabilné a rešpektované zamestnanie, ale cítila som, že niečo strácam. Chýbal mi čas pre seba. Hľadala som spôsob, ako sa odpútať od každodenného stresu, relaxovať a venovať sa niečomu tvorivému. Kdesi vo vnútri zostal môj predchádzajúci výtvarný svet, ktorý som musela opustiť kvôli peniazom. S učiteľským platom, hoci aj s vysokoškolským vzdelaním, sa to nedalo porovnávať. Mala som tretie dieťa a chcela som aby sme slušne žili. Sny som si mohla začať plniť až na dôchodku. A som za to vďačná.

Zo začiatku veľmi opatrný. V banke som musela byť racionálna, presná, zodpovedná. Ale keď som prišla domov, túžila som po niečom úplne opačnom. Pri výrobe šperkov som si našla taký svoj malý svet. Bolo to skôr také testovanie toho, čo dokážem vytvoriť. Absolvovala som kurz v Bratislave, kde som sa veľa naučila. Robila som si šperky pre radosť, a keď ich bolo priveľa, začala som ich ponúkať kamarátkam a neskôr aj predávať.

K šperkom sa keramika pridala až s odstupom času. A prišla tak trochu náhodou. Dohodla som sa s kamarátkou. Ona chcela skúsiť šperkárstvo, ja keramiku. Strávili sme spolu pár popoludní a ja som sa úplne zamilovala do práce s hlinou.

Základom sú drahé kamene. Mám k nim osobný vzťah, nie len estetický, ale aj energetický. Čím dlhšie robím s kameňmi, tým viac verím, že niečo vyžarujú. Ľudia si často vyberajú šperk podľa toho, čo potrebujú, buď pokoj, silu alebo sebavedomie. A potom je to keramika. Šperky z keramiky obohatené zlatom prechádzajú tromi výpalmi, najprv obyčajný, potom s glazúrou a nakoniec so zlatom. Snažím sa aj tieto šperky robiť tak, aby boli nielen estetické, ale aby aj niečo vyjadrovali.

Rada sa učím nové veci, preto stále chodím do umeleckej školy k pánovi Stratenému. Keď vidíte malé deti ako s radosťou tvoria, nakazíte sa ich entuziazmom. Akákoľvek technika, ktorú si vyskúšam mi dáva nový pohľad na to, čo robím. Potom je to už o nálade a o inšpirácii. Niekedy pracujem týždne len na šperkoch, inokedy zas tvorím plastiky. Najnovšie som sa pustila do búst, táto sa volá napríklad Nezbedná. Pracujem s drevom, ktoré mi pomáha opracovať manžel, a kombinujem ho s glazovanou keramikou a kovom. Teraz sa zase teším na vitráž v spojení s keramikou. Každý kúsok má svoj príbeh.

Keď sme sa s manželom presťahovali do Kocurian, hľadali sme pokoj. Zo začiatku nás susedia príliš nepoznali, ale keď som začala robiť výstavy v miestnej galérii, stali sme sa súčasťou miestnej komunity. Dnes máme za sebou nádherné výstavy s regionálnymi umelcami. Napríklad minulý rok sme spolupracovali s Helenkou Galbavou, no najviac som hrdá na to, že sa nám podarilo spojiť 62 amatérskych a profesionálnych umelcov z Hornej Nitry a zrealizovať spoločnú výstavu.

Áno, vystavovala som v Handlovej, v Skalici a v máji nájdete moju keramiku na spoločnej výstave v Slovenskej majolike v Modre pri príležitosti Slávnosti hliny, ktorá sa v Modre koná každý rok. Veľmi ma potešilo, že niektoré moje šperky boli vybrané na predaj aj do zámku v Bojniciach. Pre mňa je to česť.

Veľmi. Manžel mi pomáha s technickými vecami, píli, vŕta, brúsi, keď treba. S dcérou, ktorá takisto umelecky tvorí, chodíme čerpať inšpiráciu do galérii. Ale najväčšou odmenou sú pre mňa reakcie ľudí, keď si vezmú môj šperk alebo bustu a povedia, že presne toto potrebovali.

Pri šperkoch je to často kameň, ktorý ma vedie. Vezmem ho do ruky a viem, čo z neho má byť. Pri keramike je to trochu iné, tam tvorím viac z emócií. Inšpiruje ma príroda, galérie, ale niekedy aj obyčajný detail v okolí, ktorý vo mne niečo prebudí.

Určite. Niektoré veci si nechávam, napríklad sady šperkov k šatám, ktoré nosím, obrazy rodiny, ktorú chcem mať pri sebe aj takýmto spôsobom. Ale ak niekto príde a cíti, že to dielo je pre neho, nemám problém ho posunúť ďalej. Tvorba má byť živá, nemá len stáť na poličke. Preto som rada, že sa našiel priestor na prezentáciu mojej tvorby aj v Galérii Jabloň, či v Kúpeľoch Bojnice.

Ak by som musela, dalo by sa. Ale už to nemusím robiť len preto. Nechcela by som byť už otrokom predaja. Teraz mám slobodu, ktorú by som priala každému umelcovi. Ak sa niečo predá, poteší ma to, lebo mám na ďalší materiál. Ale robím veci, ktoré chcem robiť, nie len také, ktoré sa dobre predávajú.

V živote máte veľa priorít. Manžel, deti, práca a zrazu zistíte, že život sa chýli k poslednej triáde a to čo ste chceli robiť, čo vás napĺňa zostalo niekde v úzadí. Nikto nevie, koľko času ešte má na zrealizovanie svojich snov. Preto, ak niekto rozmýšľa nad zmenou, treba ísť cestou, ktorá vás láka. V tomto vek nerozhoduje. Tvorba vás naplní, lieči, obohatí. A ak v tom nájdete samých seba, už nikdy sa nevrátite späť.