Trendy v chytaní rýb sa za posledné desaťročia menia priam raketovou rýchlosťou

PRIEVIDZA. Do dielne s rozmermi meter krát meter, medzi perie, srsť, bavlnky, vlákna, nite a háčiky si sadá už viac ako polstoročie. S mikroskopickou presnosťou, nekonečnou trpezlivosťou a citom pre detail dokáže na háčiku uviazať všetko. Od komára až po myš.

Jeho napodobeniny hmyzu sú také realistické, že občas popletú hlavu aj živému jedincovi, chystajúcemu sa páriť. Medzi odborníkmi má prezývku klasik a od detstva miluje prírodu.

Práve v nej prežil celý život. Nielen ako lesník, ale aj ako lovec, nadšený záhradkár a ekológ. V žiote nemal auto, na prepravu do päťdesiat kilometrov používal výlučne bicykel. Ročne s ním najazdil viac, ako iný autom. Chodil s ním do servisu a plášte menil dvakrát ročne.

Nestor slovenského muškárenia PETER VRABLEC žije v Prievidzi od roku 1956, má 71 rokov, viaže umelé mušky, učí to deti, vzdeláva sa a je nepolepšiteľný optimista.

V podstate ide o nástrahu, ktorou je napodobenina akéhokoľvek hmyzu v rôznych vývojových štádiách, o spôsob lovu a o technické vybavenie, s ktorým sa chytá. Všeobecne sa nástrahám hovorí umelé mušky, ale na háčik sa dá uviazať čokoľvek, nielen klasická mucha, ktorá pláva alebo klesá ku dnu.

Viažu sa červíky, larvy, chrústy, osičky, vážky, rybičky, ale aj myšky, skrátka napodobeniny čohokoľvek, čo by ryby zaujalo a prinútilo zabrať.

Pôvodne bolo muškárenie záležitosťou tečúcich vôd. Chytali sa lipne, pstruhy, ale aj hlavátky a sprievodné druhy rýb, ktoré v týchto vodách žili, ako jalce či podustvy. Mne sa na tieto nástrahy, okrem jesetera a tolstolobika, už podarilo uloviť všetky druhy rýb a vždy to bol môj osobný rekord.

Stačí vedieť kam ísť a s čím loviť. Je to aj o výbave, lebo muškárenie je veľmi jemná technika. V prípade metrového sumca treba len pritvrdiť a zvoliť niečo pevnejšie.

Mal som štrnásť rokov a bola to marcovka z béžovej vlny, s citrónovožltým krúžkovaním a pierkom zo sliepky, ktoré som našiel na dvore.

Netradičná mucha bola zo zimnej dutej srsti jeleňa a pripomínala kocku chleba na háčiku, ktorá na vode plávala medzi skutočnými kúskami chleba, nazvali sme ju chlebomucha.

Chytali sme vtedy z loďky na muškárske prúty dvaja a keď sme mali na chlebomuchách kapry, tie nás ťahali po jazere aj niekoľko desiatok metrov. Potom sme ich pustili, chytili ďalšie a takto sme sa premávali po vode aj bez motora či vesiel, z jednej strany na druhú.

Je to už niekoľko desiatok rokov viazania a ročne tak okolo päťtisíc múch, takže, ak dobre počítam, je to už aj v stovkách tisícok. Najmä v začiatkoch som si k vode nosieval aj niekoľko stoviek mušiek. Nešlo ani tak o počet druhov, ale skôr o ich veľkosť a drobné obmeny. Často sa mušky doväzovali aj pri love, na brehu. Najmä ak sa náhle vyrojili nové druhy hmyzu.

Lietajú u priateľov po celom svete. Keď som začínal, veľa som viazal aj pre kamarátov, s ktorými som chodil k vode. Tam sme spolu testovali, či to funguje a čo urobiť inak, aby to bolo ešte lepšie. Lovenie rýb nie je len o šťastí, ako si mnohí myslia.

Oveľa podstatnejšia je dobrá príprava a hlavne znalosť všetkého, čo s viazaním takýchto nástrah súvisí. Chce to veľa štúdia a trpezlivého zbierania materiálu na viazanie. V mojich začiatkoch nič umelé, okrem nití, neexistovalo a aj tie sme ešte vylepšovali. Všetko sa prácne zháňalo a šklbalo, kde sa len dalo.

Môj rekord je červenoritka v čase dve minúty dvanásť sekúnd. Májovka s oddeleným tielkom trvá do sedem minút. Veľký dvadsaťcentimetrový strímer, pri ktorom treba viac rozmýšľať, aby sa podobal na rybičku, trvá desať minút.

Existuje niekoľko desiatok tisíc vzorov. Rozdeľujeme ich na imitáciu prírodných druhov, ktoré sa v prírode vyskytujú a našou snahou je ich čo najvernejšie napodobiť. Potom sú to mušky so zvýrazňovacími prvkami. Samostatnou skupinou sú fantastické muchy, ktoré si vymýšľame. Veľakrát si ryby vyberajú práve tieto.

V starých časoch, pred nástupom hypermoderných materiálov, stačilo mať päť múch a dokázali sme na ne uloviť všetko. Marcovka, červenoritka, modré, červené a šedé brčko, pri vode fungovali dokonalo.

Súčasný trend sa tak trochu zmenil, pretože sa loví prevažne na nymfy, čo sú vlastne potápavé muchy tvorené len háčikom, veľkou farebnou guličkou, za ktorou je pár vlákien alebo pierok. Ale na ryby to prekvapujúco dobre funguje. Klasické, suché muškárenie ustúpilo do úzadia, ale ešte je dosť tých, ktorí sa mu venujú.

Muška páperenka na háčiku veľkosti 22 má necelé tri milimetre. Niektoré strímre určené na jazerné, alebo morské muškárenie, môžu mať veľkosť až tridsať centimetrov.

V začiatkoch sme mali k dispozícii maximálne tak pávie perá, kohúta a vlnu. Dnes je pre viazačov k dispozícii desaťtisíce druhov materiálov, vlákien, pierok, srstí, trblietok a všakovakých iných vychytávok. Nemám z toho ani tisícinu.

Odjakživa ma prezývali klasik, pretože gro materiálov, z ktorých som mušky robil, pochádzali z prírodných zdrojov. Dnes sa už novým veciam vyhnúť nedá, a tak ich pridávam aj ja.

Som rád, že vyrastá nová generácia viazačov medzi najmladšími rybármi. Pozývajú ma na stretnutia a súťaže. Veľa viazačov je totiž samoukov a mnohí z nich neovládajú tradičné postupy viazania, takže sa občas stáva, že niekto niečo uviaže a má pocit, že to vymyslel. Pritom je to mucha, ktorú uviazali už dávno pred ním.

Súčasný trend viazania ide tak rýchlo vpred, že bez neustáleho vzdelávania sa, by naša generácia nedokázala udržať krok s modernými viazačmi.

Mám, volá sa strieborňačka a je veľmi jednoduchá a zároveň účinná. Ide o nymfu s hnedými štetinami, strieborným telíčkom prekrúžkovaným karmínovočerveným drôtikom a má hnedé nožičky. Škaredšiu a zároveň chytľavejšiu mušku som ešte nevymyslel. Chytil som na ňu už takmer všetko, čo sa v našich vodách dá uloviť.

Je to tým, že rybár na tento spôsob lovu potrebuje úplne iné náradie. Iný prút, oveľa jemnejší a ohybnejší, odlišný navijak, špeciálnu šnúru a rovnako aj nástrahy, ktorými sú umelé mušky.

S tým súvisí aj spôsob lovu, ktorý vedie nástrahu vzduchom z jednej strany na druhú, niekedy aj niekoľko desiatok metrov. Nič iné ako pevná umelá muška by na háčiku takéto lietanie nevydržalo. Tento spôsob chytania sa zároveň učí oveľa dlhšie, než klasický rybolov.

Určite nie, lebo rovnako špecializovaní musia byť tí, ktorí lovia extra veľké ryby či už v kaprárine alebo sumčiarine. No a rovnako aj v športových disciplínach sú špecialisti, kde sa hrá o to, ako uloviť v čo možno najkratšom čase najväčšiu hmotnosť rýb.

Na zarybňovanie sa sťažovať nemôžeme. Väčšina peňazí, ktoré platíme za povolenky, ide práve na ryby, ktoré sa do vôd nasádzajú. Horšie je to ale s našimi riekami, v ktorých nám ryby vyžrali kormorány. Už to nie je ako kedysi, keď boli plné rýb. No a k tomu treba prirátať ešte znečisťovanie vôd a rôzne nehody na nich.

Naše slovenské vody obdivovali kedysi aj zahraniční rybári, a to nielen v súvislosti s výskytom rekordných hlavátok, ale aj pre početné druhové zastúpenie rýb. Mojím snom je, aby sa tie množstvá rýb do našich riek opäť vrátili.