Problémové deti alebo rodičia? Zdravá vzťahová väzba od mala pomáha pri riešení konfliktov

Deti v predškolskom veku sa často vyrovnávajú s rôznymi výzvami, ktoré je pre rodičov niekedy náročné pochopiť. Objavujú sa pocity strachu, frustrácie alebo potreby uznania, ktoré nemusia byť vždy rozpoznané.

Je dôležité, aby rodičia dokázali citlivo reagovať a podporiť deti v týchto kľúčových momentoch správnym spôsobom.

Problémové správanie detí predškolského veku môže rodičov občas poriadne zaskočiť. Najmä ak ide o situácie, ktoré už samé nedokáže zvládnuť.

Často prehliadané a tabuizované témy „neposlušných“ detí a občas aj ich nepoučiteľných rodičov otvárame v rozhovore s psychologičkou MAGDALÉNOU HAČKOVOU z centra Logopedys v Zemianskych Kostoľanoch pri Prievidzi.

Vnímam, že my dospelí sa často snažíme interpretovať správanie dieťaťa, hodnotiť ho, pátrať po príčinách, ako sa situácia odohrala, aby sme mohli ideálne ihneď zasiahnuť.

Dovolíme, aby nás zaplavili naše emócie. Zabúdame sa sústrediť a reagovať na to, čo je tu a teraz dôležitejšie. Napríklad to, že dieťa prichádza za nami ako za najdôležitejšou vzťahovou osobou. A prichádza za nami so strachom, čiže dovolí si v našej prítomnosti prejaviť obavy.

Tu sa zastavme, reflektujme, uznajme jeho prežívanie, oceňme jeho odvahu hovoriť nám o tom. Uznajme strach, ktorý v danej situácii prežíva. Tým dávame najavo dôležitosť a závažnosť toho, čo sa udialo a vysielame smerom k dieťaťu odkaz – som tu. Počujem ťa a vidím. Záleží mi na tebe. Snažím sa ťa pochopiť.

Ukazujeme mu tým čosi dôležité pre jeho život, že sme tu s ním, jeho prežívanie je pre nás dôležité a môže sa cítiť pri nás natoľko bezpečne, aby nám o tom povedalo viac, keď bude pripravené. Ďalej kontaktujeme školské zariadenie, pedagóga, informujeme a konfrontujeme rodičov spolužiaka a podobne.

To, čo ste popísali, považujem však za ideálny scenár, že by nám o tom dieťa povedalo priamo, pretože vie, že smie. Často sa, žiaľ, deje opak, že dieťa nám o tom nepovie, práve pre obavy či úzkosť.

V rodinách sa naskytá čoraz menší priestor na citlivý rozhovor či uznanie emócií detí. Rodičia pri takýchto situáciách volia skôr stratégiu – ihneď riešiť a konať smerom von.

Predpokladáme, že akékoľvek verbálne i neverbálne správanie dieťaťa je často odrazom jeho prežívania. Toho, čo nateraz nedokáže iným, prijateľnejším spôsobom vyjadriť, z rozličných dôvodov, napríklad vývinových.

Rodičia môžu dieťaťu pomôcť aj za podpory odborníka vyjadriť, čo potrebuje, iným sociálne prijateľnejším spôsobom. Pracujeme s dieťaťom i s rodičmi, spolupracujeme často s pedagógmi a snažíme sa ich viesť k „scitlivovaniu sa“ na dieťa.

Slová, ktoré počujeme od dieťaťa, nás môžu zaskočiť, raniť, napríklad „ty si najhoršia mama, nenávidím ťa!“, „ja radšej ujdem z domu“ a sú sekundárnym správaním, ktoré vidíme na povrchu. Poďme však ďalej a pozrime sa za tie slová.

Je dôležité si uvedomiť, že za každým správaním sa nachádza nejaká emócia, napríklad dieťa pociťuje strach, úzkosť, pretože sa cíti v danej chvíli bezmocné či frustrované, má potrebu prijatia, uznania, bezpečia. Zároveň každé správanie je funkčné, nesie nejakú funkciu v konkrétnom prostredí s danými ľuďmi, v danom kontexte, v ktorom sa dieťa nachádza.

S týmto sa stretávam často, že ľudia majú potrebu k okamžitej akcii, k zásahu v zmysle opraviť dieťa, niečo s ním spraviť, aby sa už daným spôsobom nesprávalo.

Dané správanie tým naopak posilňujeme, pretože prehlbujeme priepasť neporozumenia medzi nami a dieťaťom. Často sa stáva, že skôr reagujeme na slová dieťaťa, než emóciu ktorá je za nimi.

Dôležité je nereagovať prehnane a nehodnotiť slová, ktoré vyslovuje. Skúsme namiesto „prestaň hovoriť také škaredé veci“, „to mám za to, že sa o teba starám?“, použiť napríklad „si taký nahnevaný, že hovoríš tieto slová“, „prekvapilo ťa, že som ti to nedovolila…“, „vyzerá, že ťa to veľmi rozrušilo, vystrašilo“, „cítil si sa vtedy ohrozene“.

Takéto nálepky rozhodne môžu rozkolísať krehké sebahodnotenie akéhokoľvek dieťaťa. Avšak u detí, ktoré sú emočne a sociálne nezrelé, sú u nich prítomné iné ťažkosti, zdravotné oslabenia a znevýhodnenia alebo vrodené predispozície reagovať úzkostnejšie, ich adaptácia na záťaž a frustračná tolerancia môžu byť znížené.

Tieto faktory môžu predstavovať zraniteľnosť a môžu predisponovať, že sa u dieťaťa v období zvýšeného tlaku, za pretrvávajúcej frustrácie, rozvinú úzkostné symptómy.

Alebo sa prehĺbia, či zvýraznia ťažkosti, ktoré už dieťa má, napríklad v reči. Mohli by sme povedať, že takéto dieťa bude reagovať na záťaž menej adaptívne a zrelo.

Všetci sa rodíme s určitými predispozíciami, ktoré nám pomáhajú zvládať záťaž. Naskytá sa tu aj dôležitá téma psychickej odolnosti, ktorá sa začína formovať v rannom detstve, a práve výchovné pôsobenie rodičov ju môže značne ovplyvniť pozitívne i negatívne.

Samotná nálepka teda nespustí psychické a rečové problémy len tak. Ide o súhru spomínaných vrodených faktorov a faktorov prostredia – osobnostných čŕt, spôsobov zvládania záťaže, výchovy.

Dieťa sa v tomto ešte nevie úplne zastať seba a potrebuje podporu dospelých, aby sme ho chránili, poukázali na neprávosť, ktorá sa mu udiala. Tým ho učili aj postaviť sa za seba primeraným spôsobom, aj našou komunikáciou s druhými i s pedagógmi.

Zároveň sa tu otvára veľká téma porovnávania v našej spoločnosti. Je to hlboká téma, často bolestivá. Myslím si, že my sme masívne odchovaní na porovnávaní sa, pretože v detstve sme veľa počúvali, s dobrým úmyslom našich rodičov, vychovávateľov „pozri sa na Sáru, aká je šikovná“ , „aj ty sa tam choď hrať, ako iné deti“.

Od takýchto dobroprajných až po také veľmi bolestivé ako „no vidíš, oni majú jednotky a ty trojku“ či „nikdy nič neurobíš poriadne“.

Toto bola taká väčšinová súčasť výchovy, že pozeráme na iného človeka a tam hľadáme to potvrdenie seba. Bolo tam veľa porovnávania, hodnotenia, ale málokto počul hoci tú obyčajnú pochvalu ako si šikovná, múdra, pekná.

Málokto dostal také čisté potvrdenie, áno, takto to máš, takto to chceš a je to tak v poriadku, „teraz sa nechceš hrať“, “potrebuješ sa ma držať za ruku a obzerať si to najskôr odtiaľto“ , “nechceš tam teraz ísť“, len čisté potvrdenie toho, kto sme.

To sme nedostali v detstve a začali sme sa viac snažiť, aby sme boli milovaní, lebo sme pochopili, že odporúčajú mi to, aby som sa išla hrať s ostatnými deťmi, tak asi mám byť aj ja taká ako oni.

A ja v tom detstve nemám veľmi na výber, som odkázaná na to, že ma musia mať radi moji opatrovatelia, inak neprežijem. Tá potreba byť milovaný je tak silná, že popriem samú seba, prispôsobím samú seba tak, aby som vyhovovala rodičom, aby som bola milovaná.

Takéto porovnávanie a hodnotenie ešte často vnímam v rodinách, v triednych kolektívoch, čo je veľmi smutné. Robí veľkú neplechu pre naše prežívanie.

Odporúčam nehovoriť často ani tie klasické pochvaly „aká si šikovná“, „aký si múdry“, nepomáhajú nám. Práve naopak, podkopú sebavedomie, lebo je to stále hodnotenie. Namiesto chválenia, uprednostnite oceňovanie „ide ti to“, „snažíš sa“, „podarilo sa ti to“.

Vyhľadať psychológa je namieste vždy, keď sa rodičia cítia byť bezradní a vnímajú, že problémy dieťaťa už prevyšujú ich schopnosti zvládania.

Adekvátnou podporou totiž dokáže byť len pokojný a vyrovnaný rodič. A to sa aj často deje, že najprv je potrebné stabilizovať a podporiť najskôr rodiča. Stáva sa, že prídu ku mne rodičia, že dieťa niečo robí, nerobí a dostaneme sa k otázke „a ako to máte vy?“ a tam dôjde k veľkej reflexii.

Ako ja rodič prejavujem svoje emócie? Ako zvládam záťaž a frustráciu? Čo vtedy robím? Má to moje dieťa vôbec možnosť vidieť, že všetky emócie sú v poriadku? Alebo hovoriť o nich je v našej rodine tabu?

Veľmi často sa dostávame aj k tomu, že keď chcem šťastné dieťa, musím sa postarať o svoje vlastné šťastie, ak chcem spokojné dieťa, tak sa potrebujem postarať o svoju vlastnú spokojnosť. Ak chcem sebaisté dieťa, tak sa mám pozrieť na svoju vlastnú sebaistotu. Ak som úzkostná, tak je veľmi pravdepodobné, že aj moje dieťa bude reagovať úzkostnejšie.

V tomto kontexte školského prostredia sa dostávame k veľmi zaujímavej a ďalšej dôležitej téme, vzťahovej väzbe. Rozprávame sa totiž o vzťahu učiteľ a dieťa. Tento môže byť oslabený alebo narušený tou skúsenosťou dieťaťa, že učiteľ urobil chyby, ktoré dieťa vníma ako zraňujúce.

Podstatné je, aké iné skúsenosti si dieťa nesie, a to najmä s bezpečnou vzťahovou väzbou ešte predtým, než sa naskytli tieto ďalšie vzťahy v jeho živote, napríklad s rovesníkmi, učiteľmi. A to je práve vzťah rodič – dieťa.

Určite je dôležité byť na strane dieťaťa a uznať jeho prežívanie, vyjadriť nahlas, že to, čo sa stalo, sa nemá diať. Je dôležité sa pozrieť aj na to, ako omylnosť dieťa pozná a vníma zo svojho prirodzeného prostredia.

Že členovia rodiny, ľudia okolo, robia chyby a že aj ja ako rodič chyby robím. Či vidí, že je v poriadku chybu uznať, usilovať o nápravu. Alebo sa ho snažíme predtým ochrániť a uznať si chybu je v našej rodine neobvyklé.

Mám skúsenosť zo svojej terapeutickej praxe, že pri komunikovaní náročnejších situácií a tém, ak je na to dieťa pripravené, môže pomôcť ich prerozprávanie cez príbeh, ktorý dieťaťu pripomína podobnú situáciu. Môžeme použiť terapeutické pieskovisko s figúrkami, maňušky, rôzny hrový materiál, tým sa priblížime reči dieťaťa, dovolíme si vstúpiť do jeho sveta.

V príbehu má dieťa možnosť korektívnej skúsenosti, je vyjadrená i neprávosť toho, čo sa udialo a vyzdvihnuté sú zdroje dieťaťa, ktoré v prirodzenom prostredí má a ktoré mu pomohli alebo pomáhajú a získať pocit dôvery a bezpečia v ľudí a vo svet. Nesie si odkaz, že napriek tomu, čo sa udialo, je veľa ľudí, ktorým dôverovať môže a že svet je pre neho bezpečné miesto. Toto sa, samozrejme, deje za sprevádzania odborníkom.

Reakcie na záťaž môžu byť u každého dieťaťa rôzne a môžu sa vyskytovať v inej miere, intenzite, forme od adaptívnejších až po menej adaptívne. Často rodičia pozorujú u menších detí skôr somatizačné prejavy, na fyziologickej úrovni, ako bolesti bruška a hlavičky, tiky, ohrýzanie nechtov, pomočovanie, zadržiavanie stolice.

Môžu sa pridružiť rôzne strachy, ťažkosti so spánkom, dieťa je viac bojazlivé, úzkostné, plaché. Naopak, môžeme u niektorých detí pozorovať silné emócie, nástup problémov v správaní, ktoré predtým neboli prítomné. Dieťa môže byť zrazu ťažšie zvládnuteľné, menej samostatné. Môže mať výbuchy hnevu, nerešpektovať hranice.

Rodičia si môžu začať všímať, že ich dieťa začína voliť vyhýbavé stratégie pri činnostiach, ktoré predtým robilo rado alebo naopak v určitých situáciách volí zabezpečovacie správanie, napríklad dožaduje sa prítomnosti rodiča, aj keď máme skúsenosť, že dokáže fungovať už samo. Dieťa sa jednoducho usiluje so záťažou popasovať po svojom.

Často môžeme rozpoznať prirodzené reakcie dieťaťa na záťaž, no formy zvládania môžu byť menej zrelé. Dieťa totiž ešte nemá vybudované zvládacie stratégie ako dospelí. Učí sa ich, za našej pomoci a podpory, pozoruje, ako si my vieme poradiť s prekážkami a silnými emóciami.

Zásadnou prevenciou je zdravá vzťahová väzba rodič-dieťa, ktorú si dieťa vytvára v prvých mesiacoch a rokoch života. Zásadne ovplyvní jeho vytváranie vzťahov s rovesníkmi i učiteľmi.

Bezpečná vzťahová väzba umožňuje dieťaťu učiť sa nové veci, objavovať svet, riešiť konflikty, čeliť výzvam, požiadať o pomoc bez toho, aby sa bálo výsmechu.

Zvládnuť pocity frustrácie, úzkosti a sklamania, zvládnuť skutočnosť, že niektoré veci zatiaľ nevie. Výskumy dokonca hovoria, že bezpečná vzťahová väzba do určitej miery funguje ako ochranný faktor, ktorý zmierňuje dosahy záťažových udalostí.

Ďalším činiteľom v budovaní psychickej odolnosti v predškolskom období je škôlka. Poskytuje možnosť socializácie, nových skúseností, ktoré závisia aj od osobnosti pedagógov.

Dieťa sa dostáva sa do interakcie s inými autoritami, deťmi, pravidlami, učí sa zvládať náročné úlohy bez podpory rodiča. Základom rozvíjania psychickej odolnosti je pozitívna skúsenosť so zvládnutím úlohy, čo dieťaťu dáva pocit kompetentnosti zvládnuť úlohu samé.

Postupne mu dávame možnosť rozhodovať, napríklad pri nákupe ho požiadame, aby vybralo ktoré cestoviny kúpime. Také úlohy dávajú dieťaťu možnosť voľby, rôznorodosť záťažových situácií, čím si dieťa osvojuje rôzne techniky vyrovnávania sa s rôznymi záťažovými situáciami.

Aj hra môže mať významne preventívny charakter. Dieťa má v hre možnosť integrovania zážitkov a upokojenia silných emócií, ktoré počas dňa zažíva. Voľná hra ponúka priestor ako citlivo osloviť témy, ktoré môže byť pre dieťa náročné identifikovať a slovami pomenovať.

Je dôležité si uvedomiť, že dieťa do veku približne osem až deväť rokov stále funguje lepšie v rovine symbolov v hre a reálnych objektov, než na úrovni slov v rozhovore.

Ja sa často a rada odvolávam práve na silu a význam detskej hry. Hra je hlavnou náplňou a najdôležitejšou činnosťou detstva. Hru vnímajme ako prípravu na realitu, ktorá ponúka dieťaťu priestor pre korektívnu skúsenosť, zregulovanie emócií, učenie a skúšanie schopnosti nachádzať tvorivé riešenia situácii, schopnosti postaviť sa za seba následne v reálnom svete.