Hubárska sezóna je mizerná. Tridsať dubákov je málo, tvrdí hubár, ktorý už našiel aj sedemsto kúskov

UHLIŠTE. Niektorí ľudia chodia do lesa pre pokoj. Iní kvôli prechádzkam a čistému vzduchu. Milošovi Hubinskému, čoskoro päťdesiatnikovi, učarovali huby. V ich hľadaní je miestnou jednotkou. Keby také povolanie existovalo, tak je profesionál.

Hubárčenie sa nehodí len k jeho menu. Pre milovníka prírody ako je on, je to predovšetkým o spôsobe života. Takmer na samote, vysoko v horách nad Prievidzou na Uhlišti pri Cigli žije spolu s priateľkou už niekoľko rokov a je z toho nadšený.

O hlbokej pokore k lesu a jeho tajomstvám, profesionálnom hubárčení, nástrahách, slabších i lepších sezónach prezradil viac v rozhovore na chate v lese.

Hodnotím ju veľmi, veľmi mizerne až úplne nulovo. Sú extrémne suchá, najmä keď to porovnám s minulým rokom. Mám to zapísané, ukladám si kalendáre. O takomto čase som už mal nazbieraných približne dvetisíc dubákov. Teraz? Ani neviem, či mám rátať alebo plakať. Je to bieda. Veľká bieda.

Ja chodievam na svoje osvedčené miesta. Keď nájdem dvadsať, tridsať dubákov, tak to si už hovorím, že sa oplatilo. Ale ľudia z okolia keď idú, nenájdu nič. Doslova nič.

Keď to naozaj rástlo a bolo to obdobie vrcholu sezóny, mal som aj rekord. Za jeden deň som nazbieral sedemstotrinásť dubákov. To som sa musel dvakrát otočiť autom. Samozrejme, za tým sú aj kilometre peši, poriadne dlhé prechádzky. A potom tá robota doma.

Čistenie, to je samostatná kapitola. Keď som ešte nosil huby mojej mame, tá sa s nimi trápila až do rána. Ja som prišiel, zložil košíky a buď som si išiel oddýchnuť, alebo som sa venoval iným veciam. Ona, chudiatko, krájala až do štvrtej ráno. Teraz to býva všetko na mne.

Polovica je červivých. Najmä stopky. Tie rovno vyhadzujem. Záleží, kedy hríb narastie. Ak z večera do rána, býva v poriadku. Ale slimáky sú rýchlejšie ako ja. Ak ho nájdu oni, okamžite sa doň pustia.

Teraz prakticky len dubáky. Bolo pár kuriatok, ale tie sú zriedkavé. Sem-tam sa ukáže aj suchohríb, no tie ja neberiem. Mojim favoritom je dubák. Huby sa mi stali asi osudové aj kvôli menu.

Jeden dubák mal kilo sedemdesiat. Našiel som ho pod konárom, bol obrovský. Stopku som mu neobopol ani dvoma rukami. Bol to naozaj gigant.

Už som sa s nimi stretol. Raz som videl jedného len chrbtom, našťastie som bol blízko auta. Ale jeden, taký pestún, sa proti mne aj rozbehol. Mám to dokonca natočené. Bolo to pred obedom. Najprv som si myslel, že je to diviak. Potom sa ukázalo, že je to medveď. Zbadal ma skôr ako ja jeho a rozbehol sa až ku mne. Našťastie len prišiel, oňuchal ma a odišiel. Držal som sa len takého malého stromčeka a mobil som rovno odhodil. Nebolo mi všetko jedno, to sa priznám.

Ako šesťročný chlapec. Dedko Jožko Kováč ma brával na motorke do hory v Zlatníkoch pri Topoľčanoch, inak pochádzam z Krušoviec. Na huby sme chodili takmer celý rok, dokonca aj v zime. Ukázal mi, ako sa treba v hore pozerať a veľa razy ma vrátil a ukázal hríb, okolo ktorého som prešiel a nevidel ho. Tak som sa učil a stále sa učím.

Trpezlivosť a pozorovanie. Hubárom nie je ten, kto náhodou nájde dubák, ktorý trčí dvadsať centimetrov nad zemou, taký nájde každý. Najmä jesenné dubáky bývajú dokonale maskované. Ich hlavičky splývajú s lístím. Treba ísť pomaly. Aj malý kopček lístia treba odhrnúť a zrazu tam je.

Presne tak. A to ma baví najviac. Nájsť tie skryté. Preto keď nikto iný nič neprinesie, ja donesiem. Dôležité sú osvedčené miesta. A mám jednu zásadu, ktorú dodržiavam bez výnimky. Nikoho so sebou na huby do lesa neberiem. Jedinú, koho som chcel, bola moja priateľka, ale tá sa bojí, lebo raz sa nám ukázal medveď. A možno len chodím po lese na jej vkus prirýchlo.

Nikdy som nepredal jediný hríb. V živote. Radšej ich všetky vždy darujem známym a priateľom, ktorí na hubárčenie nemajú čas. Mne stačia na rok len dva poháre sušených húb.

Každý deň. Keď rastú, tak aj dvakrát denne. Dnes som prešiel napríklad jedenásť kilometrov. Keď cítim, že sú v lese aj chatári, konkurencia, vyrážam skôr ráno, už okolo šiestej. Každý môže nájsť, keď sa motá v mojich miestach.

Choďte pomaly, všímajte si detaily a nečakajte zázraky hneď. Každý veľký úlovok je výsledkom skúsenosti, trpezlivosti a rešpektu k prírode. A hlavne, nevzdávajte sa po prvej prázdnej prechádzke.