Dôchodcovia zomierajú v starobincoch ako dlžníci, ich penzie nepokrývajú ani minimálne náklady

PRIEVIDZA. Niektorí dôchodcovia v domovoch pre seniorov na Slovensku prežívajú svoje posledné roky života v tieni finančných dlhov. Napriek snahe zariadení a miest o ich dôstojné zaopatrenie je realita často až príliš krutá.

Nízke dôchodky nestačia na pokrytie nákladov na bývanie a starostlivosť. Výsledkom sú rastúce dlžoby, ktoré si so sebou berú aj do hrobu. Bremeno dlžôb musia riešiť potom zriaďovatelia.

Zostávajú im dlhy a dve eurá, tridsať centov na deň

V Zariadení pre seniorov v Prievidzi, ktoré sídli v dvoch budovách a poskytuje starostlivosť pre 240 klientov, je priemerný mesačný poplatok na jedného obyvateľa približne 550 eur. Zahŕňa to stravu, ubytovanie a ostatné služby.

„Po zaplatení úhrady za sociálne služby musí každému klientovi zostať životné minimum vo výške 68,50 eur. Ak má niekto nižší dôchodok, ako je potrebné na úhradu, zvyšok zostáva ako dlžoba, ktorá každým mesiacom narastá aj o stovky eur,“ vysvetľuje Mária Znášiková, štatutárna zástupkyňa zariadenia.

V zariadení majú podľa nej približne päť až desať percent klientov, ktorí si nemôžu dovoliť takúto úhradu a postupne sa zadlžujú.

„Je teda pravdou, že niektorí naši klienti zomierajú ako dlžníci. Mesačne sa pripočítava u každého iná suma. Podľa dĺžky pobytu môže v niektorých prípadoch dosiahnuť aj tisícky eur. Ročne sa takto tvorí deficit vo výške približne dvadsaťtisíc eur,“ priznáva Znášiková.

Podľa slov štatutárky sa niektoré pohľadávky v dedičskom konaní podarí vyplatiť, iné nie.

Každý rok musí teda mesto zariadenie dotovať financiami potrebnými na prevádzku a práve z týchto peňazí sa riešia aj neplatiči, pretože sú to väčšinou jeho občania.

Mestá situáciu zachraňujú

„Fungovanie sociálnych zariadení je vo veľkej miere limitované zákonom. Mesto Prievidza, ako zriaďovateľ rozpočtovej organizácie Zariadenie pre seniorov, pokrýva značnú časť výdavkov, ktoré sú potrebné na jeho prevádzku,“ uviedla hovorkyňa mesta Beňadiková. Okrem bežných výdavkov, ktorými sú hradené mzdy, odvody, tovary a služby, mesto podľa vyjadrenia hovorkyne dofinancováva zariadenie pre seniorov v rámci kapitálových výdavkov. Tie sú spojené predovšetkým s investičnými akciami ako debarierizácia priestorov či materiálno-technické zabezpečenie. „Za posledné tri roky v rámci kapitálových výdavkov samospráva vyčlenila pre zariadenie 386 700 eur, v prípade bežných výdavkov to bolo až 1,253 milióna eur,“ uzavrela Beňadiková.

Aj Handlová sa stretáva s takými to prípadmi. Podľa informácií hovorkyne mesta ide približne o desať klientov.

„Pri senioroch s nízkym príjmom sa aplikuje zákon o rodine a vyživovacia povinnosť zo strany dospelých detí voči rodičom, takže rodina dopláca do úhrady za poskytnuté služby v zariadení,“ informuje hovorkyňa Paulínyová.

V prípade, že senior je bez rodinného zázemia, túto povinnosť si podľa hovorkyne plní mesto, ktoré si vyplatenú sumu na doplácanie uplatní ako nárok v dedičskom konaní.

„Sú však aj prípady, kde senior má deti, ale ich vzťahy sú dlhoročne veľmi silno narušené, v tomto prípade tiež preberá doplácanie do úhrady mesto,“ vysvetľuje Paulínyová.

Zároveň podľa informácií hovorkyne mesto podáva podnet na súd na určenie vyživovacej povinnosti v mene občana voči deťom a až súd môže deti, na základe dôkazov, zbaviť povinnosti vyživovacej povinnosti z takzvaných morálnych dôvodov a opäť sa doplácanie zo strany mesta uplatňuje ako pohľadávka v dedičskom konaní.

Jednorazová pomoc je nedostatočná

Predseda Jednoty dôchodcov na Slovensku Michal Kotian hovorí až o 72 percentách dôchodcov, ktorí sú pod hranicou priemernej výšky dôchodku.

„Táto situácia nie je len problémom Prievidze, ale väčšiny miest na Slovensku. Až 400-tisíc dôchodcov žije pod hranicou životného minima a z nich 270-tisíc má ešte menej,“ uvádza Kotian.

Podľa jeho slov je tento problém v každom domove a náklady na život stále stúpajú. Oproti tomu nemajú dôchodky šancu konkurovať a jednorazová pomoc od štátu podľa neho nestačí, musí sa nájsť spôsob, ako to riešiť systematickejšie.

Ministerstvo pripravuje reformu

„Uvedomujeme si túto záťaž najmä na samosprávy a už v súčasnosti rezort práce pripravuje reformu financovania sociálnych služieb, ktorá má začať platiť od roku 2026,“ uviedol tlačový odbor ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.

Reforma má podľa ministerstva priniesť efektívnejší a transparentnejší systém financovania dlhodobej starostlivosti, ktorý bude zahŕňať aj legislatívne úpravy. Sociálne služby sú v súčasnosti financované viacerými zdrojmi, pričom príspevok štátu sa poskytuje podľa stupňa odkázanosti klientov a počtu prijímateľov v zariadeniach.

Úhrada za služby závisí od príjmu a majetku prijímateľov, ktorým zákon garantuje ponechanie minimálnej sumy na osobné potreby. Podľa ministerstva nový systém zvýši spravodlivosť prerozdeľovania finančných prostriedkov a odbremení samosprávy, ktoré sú aktuálne hlavnými poskytovateľmi sociálnych služieb.

Niektoré deti odmietajú podporiť rodičov

„Klienti si túto situáciu často neuvedomujú, mnohí sú z ulice a je im to aj jedno. A je druhá skupina, kde majú dôchodky rodičov v rukách deti, ktoré žiaľ nechcú platiť,“ vysvetľuje Znášiková.

Zariadenia oslovujú deti seniorov, pretože vyživovacia povinnosť platí aj v opačnom garde. Nielen rodič je povinný postarať sa o dieťa, ale aj dieťa je za rodiča, podľa zákona zodpovedné.

„Deti si sumu, ktorú treba doplatiť, môžu medzi seba rozdeliť rovným dielom, alebo sa rozhodnúť, ktoré z detí to bude všetko platiť, ale to už je na ich osobnom rozhodnutí,“ spresňuje Znášiková.

Stáva sa, že deti rodičov odmietajú podporovať najmä ak ich vzťahy boli v minulosti narušené. V takých prípadoch pristupuje zariadenie k súdnemu vymáhaniu, čo však podľa skúseností pracovníkov centra, často vedie k ďalším sporom a zdržaniam.

Dlhy aj po smrti

„Niektorí klienti, vďaka nízkym dôchodkom, zomierajú s dlhom, ktorý sa prenáša do dedičského konania. Ak nemajú majetok, dlžoba prechádza na zriaďovateľa,“ objasňuje Znášiková.

V prípade, že sú príbuzní ochotní prijať dedičstvo, musia splatiť všetky dlhy. Avšak, väčšina z nich sa dedičstva zriekne, čo znamená, že zariadenie alebo mesto ostávajú bez vyrovnania.

Znášiková upozorňuje na neexistujúci legislatívny rámec, ktorý by chránil dôchodcov pred tým, aby ich dôchodky neeticky spravovali rodinní príslušníci.

„Často sa stáva, že rodina si ponechá väčšinu dôchodku a do zariadenia pošle len minimálnu časť. Životné minimum patriace seniorovi zo zákona neakceptuje. Následne nemáme za čo zabezpečiť potrebné lieky či hygienické potreby,“ dodáva Znášiková.

Pracovníci zariadenia vedú s rodinnými príslušníkmi dlhé diskusie, ktoré sú často až ponižujúce, len aby poslali úhradu na lieky či plienky.

Súkromné zariadenia len pre solventných

Takéto zariadenie podľa štatutárky nemôže nikdy s klientom ukončiť zmluvu z dôvodu nesolventnosti alebo neexistujúceho dostatočného príjmu.

Súkromné zariadenia si môžu naopak klientov vyberať. Štátne zariadenia si toto nikdy nedovolia, pretože je tu garanciou štátna solidarita a povinnosť postarať sa o prijímateľa sociálnej služby.

Vyššie dôchodky alebo lacnejšie domovy

Riešením by mohlo byť vytvorenie zariadení s nižším štandardom bývania a stravovania pre dôchodcov s minimálnymi príjmami. Takéto zariadenia s potrebnou ošetrovateľskou starostlivosťou by mohli podľa Znášikovej odľahčiť finančné bremeno štandardných domovov a zabezpečiť dôstojnú starobu aj pre tých najslabších.

Situácia niektorých dôchodcov v Prievidzi a v Handlovej poukazuje na hlbšie spoločenské problémy, od nedostatku finančných zdrojov po nedostatočne vyriešené rodinné vzťahy a legislatívne medzery. Hoci mesto Prievidza i Handlová hľadá cesty, ako zabezpečiť dôstojný odchod aj pre tých, ktorí nemajú nikoho, je zrejmé, že komplexné systémové riešenia naďalej chýbajú.

Starostlivosť až do konca

„V prípade, že zomrie osoba, ktorej nemá kto zabezpečiť pohreb, tak túto povinnosť na seba preberá mesto. V prípade takýchto nebohých ide vždy o kremáciu,“ informovala Helena Dadíková, zástupkyňa vedúceho pietnych služieb v Prievidzi.

Urna sa vracia na stredisko pietnych služieb, kde ešte cez evidenciu obyvateľstva skúmajú, či náhodou nenájdu niekoho príbuzného. Do polroka nechávajú urnu bezplatne uloženú a ak sa nikto z príbuzných nenájde, kto by sa jej ujal a vložil ju do niektorého hrobu, alebo urnového miesta, potom pristupujú k rozptylu.

„Každá osoba je evidovaná v digitálnom systéme a v prípade záujmu sa dá kedykoľvek vyhľadať na internete,“ povedala Dadíková na záver.