Bíreš: Slintačka kedysi farmy hermeticky uzavrela, dnes situáciu komplikuje extrémna mobilita

REGIÓNY. Majitelia fariem, ale aj drobní chovatelia hovädzieho dobytka a ošípaných v týchto dňoch žijú v strachu, či sa im podarí vyhnúť nákaze slintačky a krívačky.

O aktuálnej situácii v súvislosti s výskytom ochorenia hovorí JOZEF BÍREŠ, bývalý ústredný riaditeľ Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR, ktorý zastával aj post ministra pôdohospodárstva v úradníckej vláde Ľudovíta Ódora.

V akom štádiu vývoja tejto choroby sme na Slovensku?

Momentálne sa nachádzame v náročnej fáze a bolo by veľmi odvážne tvrdiť, že už máme situáciu úplne pod kontrolou. Skôr je to len moje osobné prianie. Situácia si vyžaduje maximálnu pozornosť a opatrnosť, pretože vírus je mimoriadne infekčný a odolný. Aj pri všetkých aplikovaných opatreniach existuje riziko, že si nájde cestu von z farmy, a to je niečo, čo nesmieme podceniť.

Keď porovnáte epidémiu spred päťdesiatich rokov s tou dnešnou, čo všetko hovorí v neprospech alebo v prospech jej šírenia? Je dnes hrozba väčšia ako v minulosti?

Na jednej strane sme dnes rozhodne vyspelejší. Veda pokročila, máme moderné diagnostické technológie, lepšie biologické poznatky o víruse, sofistikovanejšie dezinfekčné prostriedky a viac skúseností. Ale na druhej strane žijeme v dobe extrémnej mobility ľudí aj tovaru.

V čase prvej epidémie boli chovy uzatvárané úplne hermeticky. Veterinárni lekári, ale aj ostatný personál, ktorý vstúpil na farmu, ju nesmel opustiť, kým neboli všetky zvieratá utratené, nebola vykonaná kompletná dezinfekcia a všetky podmienky boli splnené.

Dnes je situácia iná, síce sa robí hĺbková dezinfekcia, ľudia sa prezliekajú, používajú sa hygienické slučky, ale napriek tomu z farmy odchádzajú, a tým sa zvyšuje riziko prenosu.

Uzatvorilo sa to hermeticky aj teraz?

Formálne áno, ale realita je odlišná. Ľudia sa pohybujú. Po dezinfekcii môžu opustiť farmu a hoci sú opatrenia prísne, vírus má mnoho ciest, ako sa môže šíriť cez odev, vozidlá, náradie. Preto si myslím, že najefektívnejšie je úplné uzatvorenie, teda pripraviť ľudí na to, že budú na farme žiť. Zabezpečiť im tam ubytovanie, stravu a hygienické zázemie. Každý vstup a výstup z farmy musí byť minimalizovaný, ideálne eliminovaný.

Čo by malo nasledovať v ďalších krokoch, ktoré ešte len prídu?

Prvá fáza je takzvaná totálna alebo hlboká dezinfekcia. Znamená to nielen chemické ošetrenie, ale aj mechanické. Treba odstrániť všetky pomôcky, kontaminované materiály, dôkladne vyčistiť každý kút farmy. Následne pokračujú laboratórne testy. Vzorky sa odoberajú z rôznych miest vrátane podláh, stien, náradia, dokonca aj zvyškov krmiva. Hľadáme stopy vírusu. Až keď je výsledok negatívny, môže sa farma považovať za čistú.

A čo potom?

Na takúto farmu sa nasadia takzvané sentinelové, v preklade akési hliadkové alebo strážne zvieratá v počte niekoľkých kusov dobytka, ktoré sa minimálne mesiac sledujú. Každý deň sa kontroluje ich zdravotný stav a pravidelne sa im odoberá biologický materiál na laboratórne testy. Až ak sa potvrdí, že tieto zvieratá zostávajú zdravé, je možné pristúpiť k opätovnému zavedeniu plnej prevádzky. Je to však zdĺhavý a finančne náročný proces.

Ako to ovplyvní farmárov?

Výrazne. Na Slovensku nemáme prebytok dojníc, ktoré by bolo možné rýchlo nakúpiť. Cena sa bude zvyšovať a dostupnosť je obmedzená. Ak farmár kúpi len teľatá alebo jalovice, kým sa dostanú do reprodukčného cyklu, to znamená kým začnú produkovať mlieko, môže to trvať osemnásť až dvadsaťštyri mesiacov. Takže výpadok z produkcie bude dlhodobý.

Riešením je nákup teľných jalovíc, ktoré sa čoskoro otelia, tým sa proces obnovy skráti. Ale opäť to záleží od dostupnosti a od finančných možností farmára. Tu musí prísť pomoc od štátu či Európskej únie, ideálne formou rýchleho odškodnenia alebo cielenej podpory.

Čo nám táto epidémia ukázala?

Ukázala nám veľa. V prvom rade, že aj keď sme päťdesiat rokov nemali prípad slintačky a krívačky, nikdy si nesmieme myslieť, že je všetko v poriadku. Pohotovostné plány musia byť pripravené neustále, aj v stave, keď sa nič nedeje. Musíme ich nielen mať, ale aj pravidelne aktualizovať, precvičovať a byť schopní ich okamžite aktivovať.

Veterinárni lekári musia byť početní, dobre odmeňovaní, vybavení a pripravení reagovať. Rovnako aj farmári musia mať jasné pravidlá a motiváciu ich dodržiavať. Problém je aj to, že finančné prostriedky z rozpočtu alebo z Únie často nekončia tam, kde by mali, teda na prevenciu, dezinfekčné systémy, ochranné pomôcky a monitoring zdravia.

Ak by sa choroba vyskytla v zoologických záhradách, čo by nasledovalo?

Z pohľadu legislatívy platia rovnaké opatrenia aj pre ZOO. V prípade výskytu slintačky a krívačky by museli byť všetky vnímavé zvieratá, teda najmä kopytníky, utratené. Ostatné druhy, ako napríklad tigre, medvede a podobne, by zostali len pod veterinárnym dohľadom, v režime sledovania. Z tohto dôvodu boli všetky ZOO na Slovensku preventívne uzatvorené, čo síce spôsobuje ekonomické straty najmä teraz, keď sa začína jarná sezóna, ale ide o nevyhnutné opatrenie.

Je táto choroba naozaj natoľko nebezpečná, že sa jej majú dôvod obávať aj vzdialené krajiny ako napríklad Dánsko?

Určite áno. Nie je to len teoretické riziko. Dnes žijeme v globalizovanom svete. Len na Slovensku pracuje veľké množstvo ľudí nielen z Európy, ale aj z Ázie či Afriky. Mobilita je obrovská. Hranice medzi krajinami sú otvorené a ak sa vírus objaví niekde v Európe je úplne reálne, že sa dostane aj do iných štátov. V Dánsku je chov dobytka kľúčovým sektorom ekonomiky, a preto sú ich obavy absolútne opodstatnené. Riziko nie je lokálne, je medzinárodné.