Výbušniny boli všade, museli sme ich obchádzať. Prehovorili 18 rokov po výbuchu munície v Novákoch

NOVÁKY. Muselo uplynúť dlhých osemnásť rokov, aby sa bývalí zamestnanci Vojenského opravárenského podniku rozhodli prehovoriť a povedať nahlas to, o čom sa po výbuchu roky rozprávali potichu a len medzi sebou.

Pri príležitosti 18. výročia tejto smutnej udalosti zorganizovalo v pondelok mesto Nováky pri pamätníku v parku Štefana Moyzesa pietnu spomienku venovanú obetiam nešťastia.

Primátor mesta Nováky Branislav Adamec pripomenul, že táto tragédia poznačila nielen mesto, ale aj široké okolie.

„Keď 2. marca 2007 o 16.26. nastala v priestore vojenského opravárenského závodu séria ôsmich výbuchov, pričom tri z nich boli výrazné, nikto netušil, čo sa deje. Po najväčšom výbuchu však zostal na mieste kráter sedem metrov hlboký, 21 metrov široký a 34 metrov dlhý,“ uviedol primátor.

Ako ďalej povedal, následkom výbuchu zahynulo 8 ľudí, a zdravotníci okrem toho ošetrovali viac ako dve desiatky zranených. Z hľadiska majetkového došlo k úplnej deštrukcii objektu haly A a poškodeniu susedných budov. Dva výbuchy doslova zrovnali závod so zemou a v okolí vznikol veľký požiar. Explózia bola taká silná, že tlaková vlna rozbíjala okná na domoch aj v 11 kilometrov vzdialenej Prievidzi

Viac otázok ako odpovedí

V roku 2007 otriasla séria explózií nielen malým priemyselným mestom, ale aj celým Slovenskom. No i po osemnástich rokoch ostáva v mnohých žijúcich svedkoch tejto udalosti viac otázok ako odpovedí. Hovoriť o tom, čo sa v skutočnosti stalo, je pre niektorých veľmi ťažké a stále rovnako bolestivé.

„Smútok, nič viac, len smútok. Nie je to žiadna nenávisť. Možno by som musela stretnúť tých ľudí, o ktorých viem, že to zavinili, ale inak, čo už. Je to až neuveriteľné, že je to už osemnásť rokov,“ spomína tesne po pietnom zhromaždení jedna zo zamestnankýň podniku Magdaléna Nosterská, ktorá bola v čase výbuchu už doma.

„Viete, poviem vám, keď sme tam robili za socializmu, každý rok nám predvádzali na školení, čo tie výbušniny dokážu. Vedeli sme, čo robíme. Stále nám opakovali, dievčence, to nie sú zemiaky, pozor,“ opisuje Nosterská.

Spomína, že po revolúcií sa prístup radikálne zmenil a kopy výbušnín boli doslova všade. Veľa ľudí, najmä mladších zamestnancov, ani nevedelo, s akým nebezpečným materiálom pracuje. A keď ste chceli prejsť po dvore, museli ste výbušniny doslova obchádzať, rozpráva.

„Ten posledný, tretí veľký výbuch, to bol tritol. Oni stále hovorili, že tritol nevybuchne, ale pri tej horúčave spôsobenej dvomi prechádzajúcimi explóziami, vybuchol aj tritol a toho tam boli kvantá, to bolo hrozné, aké množstvá,“ uviedla Nosterská.

Aj skúsení, dlhoroční zamestnanci, ktorí si dobre pamätali prísne bezpečnostné opatrenia z minulých čias, si začali všímať, že nové vedenie tlačí na zrýchlenie práce a zjednodušenie bezpečnostných procesov, uviedla.

„Už sa nikto nepýtal, či je to bezpečné. Hlavné bolo, aby sa to stihlo a aby sa zarobili peniaze. Naháňalo sa pre peniaze. Každému bolo jasné, že v podniku je toho príliš veľa,“ opisuje situácia bývalá zamestnankyňa.

Rizikových faktorov pribúdalo

Robotníčka Anna Rybáriková spomína, že tak, ako ostatní, aj ona robila so všetkými typmi výbušnín a na rôznych pozíciách, skrátka všetci robili so všetkým a veľa z nich sa o tom aj dnes bojí hovoriť. Rozprávajú si to ešte stále len medzi sebou.

Peter Mikula z neďalekých Čerenian mal v čase výbuchu 59 rokov a pracoval v podniku ako brigádnik tretí ročný cyklus. Keď zaznel výbuch, nachádzal sa len dvadsať metrov od epicentra v železobetónovej miestnosti s takmer meter hrubými stenami na okraji haly, ktorá sa zrútila.

„Tlaková vlna ma zrazila na zem pod stôl. Až po chvíli som sa prebral a začal plaziť von. Ten posledný najväčší výbuch ma zastihol už na dvore. Všetko okolo lietalo a padalo na zem. Mal som šťastie, druhý raz som sa narodil. Na hlave som mal len štyri hrče,“ spomína.

Po príchode hasičov im pomáhal hľadať zranených a orientoval ich v teréne. Podarilo sa mu zachrániť kolegyňu a pomáhal aj Marekovi Prostinákovi, najťažšie zranenému pracovníkovi, ktorý ako zázrakom prežil.

„Najskôr sme museli poodkladať debničky s delostreleckými nábojmi, aby sme sa mohli k Marekovi dostať. Videli sme, že je ťažko zranený, tak sme s ním radšej nehýbali až kým neprišli zdravotníci,“ opisuje.

Cesta z areálu podľa neho už takmer neexistovala. Všetko bola len jedna veľká kopa sutín. V nespočetných kráteroch ležali betóny, stromy, železá, skrátka všetko, čo sem zo širokého okolia priletelo.

„V hale, kde sa pracovalo, bolo príliš veľa munície. Konkrétne to boli míny s tritolom. Mali sa navážať vždy len množstvá určené pre jednu pracovnú zmenu. Keďže navážači v sobotu ani v nedeľu nerobili, do vedľajšej haly navozili v piatok zásoby na tri dni pre tri zmeny na každý deň. A z toho bol ten tretí veľký výbuch, stožiar dymu a ohňa“ spomína Mikula

Ako uviedol, každé ráno, keď si v šatni obliekal montérky, už na perách cítil niečo sladkasté. Nebezpečný tritolový prach bol všade. Vzduch ním bol presýtený. Dýchali ho, vnikal do pórov na koži, farbil vlasy. Po práci sa nedal normálne zmyť, všetko ním bolo nasiaknuté. A oni v tom museli fungovať.

„Na vojne nás kedysi učili držať hubu a krok a tu to bolo tak isto. Aj keď sa niekto ohlásil, že sa porušujú bezpečnostné predpisy alebo, že je na pracovisku špina, že nestíhame nič kvôli tvrdým normám, nič sa neudialo. Museli sme držať hubu a krok. A to všetko za 32 korún na hodinu,“ uzavrel Mikula.